Radúz a Ľudmila

Radúz a Ľudmila

Bol jeden kráľ; ten mal troch synov a jednu dcéru.

„Ej, ženo!“ povedá raz kráľovnej, „nás je kus priveľa; musíme dač robiť, takto nebude z nás nič. Počuješ čo, pošleme jedného z našich synov do sveta, nech si hľadá službu a opatrí sa, ako vie.“

„No tak,“ povie kráľovná, „to sa i mne páči. Azda by najlepšie bolo, keby sme vypravili Radúza.“

„Pravdu máš,“ odpovie kráľ, „i ja som na neho myslel. Tak ho teda s Pánom Bohom len vyprav! Azda sa len dák vo svete vypletie.“

I vypravili ho.

Radúz s rodičmi sa rozlúčil a šiel horami, dolinami za veľa dní; až napokon prišiel do jednej hustej hory, kde bol jeden dom. Myslel si: tu sa ohlásim; azda ma do služby vezmú. V tom dome bývali traja ľudia: jedna ježibaba, jej muž ježibábeľ a jedno peknô dievča Ľudmila.

„Pán Boh vám daj šťastia, dobrí ľudia!“ poklonil sa Radúz, ako do izby vkročil.

„Pán Boh daj i tebe,“ odpovie ježibaba, „kdeže si sa tu vzal?“

„Prišiel som si službu hľadať; či by ste ma nevzali?“

„Oj, synok,“ vraví ježibaba; „každý by rád chlieb mať, ale si ho nevie zaslúžiť. Akúže ty robotu znáš?“

„Nuž, akú mi dáte. Už len budem tak robiť, ako budem vládať. Veru sa budem usilovať.“

Ježibaba nemala veľkú chuť ho prijať, ale ježibábeľ ju prehovoril, že naostatok i ona privolila. Cez noc si Radúz z cesty odpočinul; ráno ako sa prebudil, ku ježibabe išiel.

„Gazdino, akúže mi nadnes dáte robotu?“

Ježibaba ho odvrchu dospodku očima merala a zaviedla ho k jednému oblôčku.

„Pozri,“ povedá, „tým oblôčkom, čo tam vidíš?“

„Čože by som videl! Vidím jednu cúdenicu v hore.“

„No, na ti túto drevenú motyku. Pôjdeš ta na tú cúdenicu, skopeš mi ju a stromovia nasadíš; ale tak, aby do rána i zrástlo, i skvitlo, i obrodilo; ráno mi zrelú ovocinu donesieš. A teraz hybaj!“

Radúz si hlavu lámal, keď na tú pustatinu prišiel: Čože si ja tu počnem, veď toto človek nikdy neslýchal, takú robotu s drevenou motykou, a ešte za taký krátky čas! Začal kopať; tu ani tri razy dobre nezakopol, už sa mu motyka zlomila. Videl, že z jeho roboty nebude nič. Hodil teda porisko, sadol si pod buka a tam utrápený čupel.

Pod tým časom navarila ježibaba žaby a kázala, aby ich Ľudmila sluhovi na obed zaniesla. Ľudmila vedela, v čom je vec, a tak si vypáčila čas, keď ježibaba z izby vyšla a vzala jeden prútik,[13] ktorý na stolíku bol a dobre si zachovala, ako ten prútik ležal. Ešte si i to myslela: Akože ten neborák bude žaby jesť? Vezmem ja so sebou môj obed a dám mu ho.

Tak sa vybrala k Radúzovi a našla ho utrápeného pod tým bukom.

„Ej,“ povedá, „veďže sa len netráp! Poslala ti, pravda, gazdiná varené žaby na obed, ale som ich ja vykydla na zem a myslela som: Či by hodno bolo, aby si ich jedol? A na to miesto doniesla som ti môj obed. — O tú robotu sa neboj,“ riekla ďalej. „Viďže tento prútik! S ním pošibem túto zem a všetko do rána tak zrastie a skvitne a ovocím obrodí, ako ti gazdiná kázala.“

Tu Radúz nevedel, ako sa má Ľudmile dosť naďakovať.

Ľudmila pošibala zem prútikom, a hneď sa rodzajné stromy nasadili, rástli, kvitli a ovocie rodili. Hneď sa Radúz rozveselil, zajedol si, čo mu Ľudmila doniesla; zhováral sa s ňou a bol by pristal aj do večera sa zhovárať, ale ona sa musela domov ponáhľať

Radúz ráno ovocie priniesol a dal ježibabe. Táto nemyslela že tú robotu vykoná a krútila hlavou.

„No a dnes akúže mi robotu dáte?“ riekne po chvíli Radúz.

Ježibaba ho zaviedla ku druhému oblôčku a opýtala sa ho, čo tam vidí.

„Čože by som videl, iba jeden skalnatý a tŕním zarastený briežok.“[14]

„No teda, vezmi si za dvermi motyku a choď ta! Vykolčuj mi ho a vysaď vínnym kmeňom a zajtra ráno dones hrozna.“

Radúz šiel a briežok čistiť začal. Ani raz dobre tou drevenou motykou nezaťal, už sa mu aj na troje rozletela.

„Čože si tu počneš, hriešny človek?“ myslel sebe.

Porisko hodil a sadol si utrápený na skalu. Lebo sa to ani pomyslieť nedalo, že by tú robotu dakto do rána vykončil. Tak sedel zamyslený dlho a čakal, čo bude.

Doma mu ježibaba navarila za hrniec hadov a okolo obeda riekla:

„Ľudmila, zber sa a zanes toto jedlo sluhovi.“

Ľudmila poslúchla a hneď vzala so sebou i prútik i svoj obed.

Radúz už nemal strpenia, kedy príde, a len sa mu tak srdce zaradovalo, keď ju videl zďaleka prichodiť.

„Dobre,“ povedá, „že ideš; vidíš, ja tu sedím utrápený od rána; robota mi niak nejde, aj motyka sa mi polámala; ak mi ty nespomôžeš, so mnou zle bude.“

„No, už sa len toľko netráp,“ hovorila Ľudmila. „Gazdiná ti síce varené hady poslala, ale ja som ich na zem vykydla a doniesla som ti môj obed. Vzala som aj ten prútik; my tú vinicu spravíme a zajtra hrozna donesieš.“

Obed mu podala, zem prútikom pošibala. A hneď začalo sa sadiť, rásť, kvitnúť a hrozno sa rodilo.

Ešte sa trocha spolu potešili; potom Ľudmilka pobrala hrnok a prútik a šla domov.

Ráno prišiel Radúz s hroznom. Ježibaba svojim očiam neverila. Pýtal si novú robotu. Zaviedla ho hneď ku tretiemu oblôčku a povedala mu, aby pozrel, čo tam vidí.

„Čože by som videl, iba jedny veliké zápole.“

„No, z tých mi musíš do rána múky namlieť a chleba napiecť. Ak to neurobíš, zle bude s tebou!“[15]

Radúz sa trocha i preľakol, že sa mu takto zahrozila, ale čože mal robiť? Šiel teda len po svojej práci.

Ale to ovocie a to hrozno vrtelo ježibabe v hlave.

„Starý,“ povedá k ježibábeľovi, „to nejde po pravde. To naše dievča je v porozumení s tým sluhom; lebo by on to sám od seba nebol vykonal. Musím ja to vypáčiť a potom im obidvom poplatím. Pôjdem ja s obedom sama.“

„I!“ povie ježibábeľ, „čože máš rozprávať? Ľudmila je dobré dievča. Už sme ju od dávneho času skúsili, že nám je verná. Nieto na nej pochyby. Daj ty tomu pokoj, čo máš za nimi ľašovať?“

„No, no, starý, veď sa uvidíš. Mňa to predsa len mrzí.“

„Mrzí, nemrzí,“ riekne zase ježibábeľ, „už dosť! Nebudeš mi tu hriech robiť.“

Ježibaba umĺkla.

Za ten čas navarila jašterice a vypravila Ľudmilu s obedom. Pravda, že táto už voľač šípila, čo sa starí zhovárali a že ježibábeľ dudral; a preto i prútik pozorne zo stolíka odpakovala, pod zásteru ukryla, a ako keby o ničom nebola vedela, s hrnkom odišla.

Radúz voľač len nalámal tých skál, — ale kdeže ešte múka a chlieb. Ľudmilu veľmi žiadostivo čakal, až naposledy ju vyzrel, ako sa k nemu ponáhľala.

„Mala som ti,“ rečie zďaleka, „varené jašterice doniesť, ale ma mrzelo, že ti taký hnusný obed posielajú, nuž som ti radšej môj doniesla,“ — a podala mu ho veľmi ochotne.

„Gazdiná nás už má v podozrení, že ti ja pomáham; ale ju predsa starý na lepšie myšlienky priviedol. Len kus chybelo, že ti sama obed nedoniesla a Pán Boh zachovaj! — to by bola hneď zvedela, čo robíme, a to by i mňa i teba o život bolo prinieslo.“

„Ach, drahá duša, veď ja vidím, na akej si mne ty pomoci,“ hovoril Radúz. „Len ako sa ja tebe dakedy odslúžim.“

Takto by boli ešte dlho kľakotali, ale ho Ľudmila upomenula, že treba aj na robotu pomyslieť. A tak len pošibala tie zápole tým prútikom, hneď sa vybudoval mlyn a mlynský kameň hrkotal. Múka sa na koryto zháňala, chlieb kysol a v peci horelo.

Potom sa Ľudmila pozberala a ponáhľala domov.

Naráno doniesol Radúz napečeného chleba a ježibabu dobre od jedu nepuklo. Ale nepovedala nič, len to mu riekla:

„Vidím, že si všetko dobre vykonal, čo som ti kázala; teraz si po robote odpočinieš.“

*

Prišiel večer. Stará sa so starým voľač poradila a kázala Radúzovi do kotla vody nanosiť. Keď tej vody nanosil, postavila starého ku kotlu, aby tú vodu varil, a keď bude vrieť, aby ju zobudil. Ale Ľudmila doniesla starému mocného vína, takže od neho zaspal. Potom prišla k Radúzovi a povedala mu:

„Vidíš, tak to je: Teba v tom kotle uvaria, ak ťa ešte ráno tu nájdu. Ale ťa ja vyslobodím a pôjdem s tebou, ak mi prisahať budeš, že ma nikdy nezabudneš.“

Radúz jej to z radosti prisahal, lebo by ju krem toho nebol dal ani za celý svet. Ľudmila teraz na jednu hlavienku do ohniska napľula, čarodejný prútik vzala so sebou, a tak sa ponáhľali preč.[16]

Nezadlho ježibabeľ sa prebudil.

„Sluha,“ povedá, „či ešte spíš?“

„Nespím,“ odpovie slina, „ale sa ešte vyťahujem.“

Po chvíľke zas ježibábeľ:

„Sluha, vstaň, podaj mi čižmy!“

„Hneď, hneď,“ odpovie slina, „len kus počkajte, kým sa ja skrpcujem!“

Vtom sa prebudila i ježibaba:

„Ľudmila, vstávaj, podaj mi kinteš a rub!“

„Hneď, hneď,“ odpovie slina, „len sa obriadim!“

„I čože je to,“ riekne ježibaba, „že sa tak dlho obliekaš?“

„Naraz,“ odpovie slina.

Ježibabe už nebolo do strpenia, zodvihla hlavu a nevidela len prázdnu posteľ.

„Do kýho čerta, starý, veď tých na moju vieru tu niet! Vidíš prázdne postele. Tí zutekali!“

„Aby ich paromová strela!“ odpovie ježibábeľ.

Vtom postávali a ježibaba len dudrala:

„To tá tvoja verná Ľudmilka, pekne sa ti zachovala. Len ty ver i na druhý raz dievčaťu, ty starý trup!“

Starý sa upokoril.

„A teraz dúškom leť za nimi, že mi ich razom dopáliš a sem dovedieš.“

Starý sa schytal a letel.

*

Tu povie Ľudmila Radúzovi:

„Ej, čiže ma ľavô líčko páli, obzriže sa, milý môj, čo vidíš za nami?“

„Nevidno,“ povedá, „nič, iba jeden čierny oblak za nami letí.“

„No, to je starý na čiernom tátoši,“ povie Ľudmila. „Postoj teraz, musíme si pomáhať!“

I udrela prútikom na zem, tá sa na orácu premenila. Ona sa na pšenicu vysypala a jeho tam postavila, aby tú pšenicu žal, a keď starý príde, aby mu múdre odpovedal.

Vtom dopálil starý na čiernom oblaku s búrkou a ľadovcom, dobre všetku tú pšenicu nevydrvil.

„Ach, starý,“ povedá mu ten žnec, „veďže mi tú pšenicu všetku nevydrvte, ešte sa i mne voľač z nej zíde.“

„Veď ti ju nechám,“ odpovedal starý a pustil sa dolu, „ale mi povedz, či si nevidel dvoch mladých ľudí stato utekať?“

„Oj, odkedy ja tu žnem, stato ani duch neprešiel; ale keď túto pšenicu siali, vtedy vraj takí dvaja tadiaľto prešli.“

Ježibábeľ pokrútil hlavou, stratil sa v oblaku a tašiel domov.

Radúz a Ľudmila hneď sa ďalej pobrali.

„Čože si vykonal, hlavný gazda,“ rečie ježibaba starému, „že si sa tak skoro vrátil?“

A on:

„Ktovie, kde sa tí; ja som žiadnu dušu nevidel, len jedného ženca a pšenicu.“

„Nuž čože myslíš, veď to boli oni. Ach, takto sa dať oklamať! Či si nemohol z tej pšenice hoc len klások domov doniesť? Stúpaj zápäť za nimi.“

Starý sa upokoril a odletel.

„Ej,“ povedá Ľudmila, „čiže ma ľavô líčko páli! Obzriže sa, Radúz, obzri, čo sa za nami robí?“

„Nič,“ povie tento, „iba jeden sivý oblak za nami letí.“

„No, to je starý na sivom tátoši. Ale sa neboj nič, len mu múdru odpoveď daj!“

Tu ona udrela tým prútikom svoj klobúk, z toho sa urobil kostolček; seba premenila na mušku a veľa druhých mušiek okolo seba narobila. Radúza spravila do toho kostolčeka za pustovníka, aby tam tým muškám kázal.

Vtom doletel sivý oblak so snehom a s takou zimou, že len tak dach praskal. Ježibábeľ zosadol z tátoša a prišiel do kostolčeka k pustovníkovi.

„Či ste,“ povedá, „nevideli tuná dvoch pocestných, jedno dievča a jedného šuhaja?“

„Kdeže by sa vám tu vzali,“ odpovedal pustovník, „ja len týmto muškám, odkedy tu bývam, kážem. Iba dakedy, keď tento kostolček stavali, vtedy jedni dvaja stato prešli. Ale by ste mi,“ povedá, „mohli toľkú zimu dnu nepúšťať, lebo mi poslucháči pomrznú.“

„No, neboj sa, veď sa ja vrátim; jednak som sa nadarmo ustával i potiaľ.“

S tým uletel preč.

Stará ho už na dvore čakala, a ako videla, že sám ide, hneď sa na neho obkríkla:

„Nuž, ty darebák, zase len nikoho nevedieš, kdeže si ich nechal?“

„Kdeže by som ti ich nechal, keď som ich nikde nevidel? Kremä jeden kostolček tam stál a jeden pustovník v ňom muškám kázal. Aj na tých som takú zimu pustil, dobre naraz tam všetko nepomrzlo.“

„Nuž ty sprosták, veď to boli oni. Či si nemohol aspoň jeden šindeľ sebou vziať? Ale počkaj, veď ich ja dostanem!“

S tým sa ona schytala a letela preč.

„Ej,“ povie zase Ľudmila, „čiže ma ľavô líčko páli! Obzriže sa, Radúz, či nás dakto nenaháňa!“

„A veru jeden červený oblak nás už doháňa.“

„To je stará ježibaba na červenom tátoši; dosiaľ bolo, ako bolo; ale teraz sa musíš pochlapiť, aby sme ju previedli. Ja sa, hľaďže, spravím na zlatú kačku a budem po tomto mori plávať. Ty sa zamor pod vodu, aby ťa nespálila; a keď mňa bude lapať, vtedy ty priskoč k tomu jej koňovi, chyť ho za kantár a ďalej sa neboj!“

Vtom už stará k nim dobehúvala s takým ohňom, že všetko dovôkola popálila. Pri mori zosadla z tátoša a začala kačku lapať. Ale tá ju vždy ďalej vábila, až ju ďaleko od koňa odvábila. Vtedy Radúz vyskočil z mora a tátoša za kantár pojal. Kačka skoro k nemu priletela, na paničku sa premenila; na tátoša si vysadli a leteli preč za more.

Ako to ježibaba videla, nuž ich začala veľmi preklínať. Radúza zakliala, aby v tom okamžení na Ľudmilu zabudol, akonáhle ho dakto prvý raz bozká. A Ľudmile zavolala:

„Ty dievka, aby si za sedem rokov s tým oplanom nebývala.“

Ježibaba musela celú cestu naspäť peši odbaviť; všetky kunšty utratila a jej muž sa z nej vysmieval, že sa tak oklamať dala.

*

Radúz a Ľudmila leteli už teraz na tom tátošovi, až doleteli k tomu mestu, kde Radúzovi rodičia bývali.

„Čože tu nového?“ opýtal sa Radúz jedného mešťana, ktorého za mestom stretli.

„Nuž čože by?“ odpovedal mešťan, „náš kráľ i jeho synovia i dcéry vymreli, iba stará kráľovná ostala, aj tá ustavične len plače za jedným synom, ktorý je voľakdesi vo svete. Tak zato len samé pletky a hádky máme, kto bude kráľom.“

„Vymreli?“ riekne Radúz, „no, to je veru nedobre.“

Vtom zanechal mešťana a odvolal Ľudmilu na stranu.

„Vieš, čo urobíme? Ostaneš ty tuná pri tejto studničke, lebo taká ako si, v otrhaných šatách, pred moju matku nemôžeš. Ukry sa na ten hustý strom a čakaj ma, kým sa ja navrátim. Ja za ten čas pôjdem tadnu, a keď ma poznajú a za kráľa prijmú, tak ja prídem s peknými šatami pre teba.“

Ľudmila pristala. Radúz dnu šiel do zámku. Matka ho hnedky poznala a s rozpätými rukami v ústrety mu bežala, radostne ho objímala a chcela ho i bozkať, ale on sa jej nedal. Aj ostatní ho poznali, za kráľa vyhlásili, spravili veľkú hostinu a bavili sa veselo.

Radúz, ustatý z cesty, ľahol si prv ako ostatní na odpočinok, a ako tak spal, prišla matka a v obidve líca ho vybozkávala. Od tých čias zabudol on celkom na svoju Ľudmilu. Aj sa on potom oženil s druhou osobou.

Opustená Ľudmila dlho nariekala, čo si ona už teraz počne? Nemala sa, chudinka, kde podieť, nuž sa postavila neďaleko zámku k jednému sedliackemu dvoru a vyrástla tam na krásny topoľ. Ten topoľ celý dvor, ba celý kraj ozdoboval, len samému kráľovi zavadzal. Mrzelo ho, že mu z okna ďaleko vidno nebolo. Naposledy nemal trpezlivosti a kázal ho vyrúbať. Sedliak sa veľmi prosil, aby ten pekný strom zoťať nedal; ale ani prosba nič neosožila, kráľ dal topoľ zrúbať.

Nezadlho potom, pod samým zámkom, vyrástla pekná hruška, ktorá zlaté hrušky rodila. A keď ich večer pooberali, do rána ich zase plno bolo. Kráľ ich dal každý deň oberať a ten strom mu bol veľmi milý. Ale kráľovná sa na ňom ustavične horšila.

„Keby tá hruška,“ vravela kráľovná, „len skorej skazu vzala; tak ma ten strom mrzí.“

Kráľ ju dosť prehováral a prosil, aby mu len pokoj dala, že je taký krásny. Ale kráľovná potiaľ honbovala, kým jej kráľ k vôli hrušku vyťať nedal.

Tých sedem rokov sa už ku koncu chýlilo. Premenila sa teda Ľudmila na zlatú kačku a pod kráľovým oblokom po jazere sem i tam plávala a gágala. Kráľ ju naposledy dopáčil a prišlo mu na um, že on už dakde takú kačku videl. Kázal ju teda chytiť. Ale nebolo človeka, ktorý by tú kačku bol mohol ulapiť. Dal potom zvolať rybárov a vtáčnikov z celej krajiny, ale ani títo ju dochytiť nemohli. Kráľa tá vec zo dňa na deň horšie omínala.

„Keďže je tak,“ povie raz, „že mi nik k vôli urobiť nemôže, pôjdem sám šťastie probovať.“

I vybral sa k jazeru a pustil sa za kačkou. Kačka ho dlho sem a tam prevádzala; on vždy za ňou; napokon ju predsa dochytil. Sotva ju v rukách mal, zlatá kačka v krásnu Ľudmilu sa premenila a riekla:

„Mne si sa ty za moju vernosť zle odmenil! Ale ja ti to odpúšťam, lebo to ináč nemohlo byť.“

Uradovaný Radúz vzal svoju Ľudmilu do zámku a prosto ju viedol ku starej kráľovnej.

„Tu je,“ povedá, „tu je tá, čo mne toľko ráz život ochránila; toto bude moja žena a nie druhá.“

Hneď tamtú svoju ženu pustil preč, vzal si Ľudmilu. Svadbu urobili ešte raz väčšiu a tak žili spolu šťastlive, — žijú až podnes, ak nepomreli.