Hadogašpar

Hadogašpar

V sedemdesiatej siedmej krajine, ešte za starého Vida, žil jeden kráľ a mal utešenú dcéru. Bola ona na zrast hodne veľká a ako taká nič nemohla vystáť, čo bolo malô, a najmä malé deti veľmi nerada videla. Na vydaj síce mala vôľu, ale si pritom naveky myslela, že keď sa dakedy aj vydá, len aby žiadnych detí nemala.

Zapáčilo sa toto driečno dievča mladému kráľovi v susedstve a on jej tiež padol do srdca. Tak onedlho prišiel pre ňu a bola veľká svadba.

Žili oni medzi sebou veľmi pekne, lebo sa radi videli. Ale čože? Nemohli sa žiadneho dieťaťa dožiť. To kráľa počalo mrzieť; a kráľovná ako predtým nemohla deti vystáť, tak teraz naopak sa jej žiadosť obrátila. Ale prešiel rok za rokom a oni vždy len samotní ostávali.

Raz vyšli na prechádzku do záhrady. Tu zazrela kráľovná, ako sa jeden had okolo stromu obkrúcal a aj vtedy jej práve bolo dieťa na ume.

„Ach,“ vzdychla si v srdci, „čo by hneď v haďacej koži bolo, aj to by som už nedbala!“

Milá kráľovná ostala samodruhá, a keď prišiel čas, porodila jarabého hada. — Tu bol veľký smútok a kráľovná plakala deň i noc; ale čože bolo robiť? Musela toho svojho syna vlastnými prsami nadájať.

Dali mu meno Hadogašpar; a čo viac, on vám vedel aj pekne rozprávať.

Keď už hodný narástol a mal okolo dvadsať rokov, tu by sa bol rád oženiť.[17] Ale ktoráže dievka pôjde za hada? Dosť na všetky strany hľadali, dosť sa i naprosili: za takého parobka nechcela ísť žiadna. Nešťastný Hadogašpar bol veľmi smutný, ani jesť ani piť sa mu nechcelo. V takom smútku vybral sa on do šíreho poľa a tam pustým dolinám vykladal svoj žiaľ. Ako tak plače a vykladá, kde sa vezme, tu sa vezme jeden šedivý človiečik a spýta sa ho:

„Hadogašpar, čo plačeš? Nemáš čo jesť, nemáš čo piť?“

„Ach, starý otec, mám čo jesť, mám čo piť; mám všetko, čo mi treba; len dievky niet, ktorá by chcela za mňa ísť.“

„Ja ti poradím ženu,“ povie na to starý, „prejdi tri vrchy a tri doliny! Na čistej studničke bude šaty plákať krásna dievka, tá pôjde za teba.“

Šedivý zmizol a Hadogašpar sa preplazil cez tri vrchy a tri doliny ku čistej studničke a spustil sa do nej. Krásno dievča príde a začne plákať šaty. Ako tak pláče, slzy jej z očí padajú a ona vzdychá, že nemá milého. Vtom zazrie v čistej vode jarabého hada.

„Ach,“ povedá, „keď ma nechce žiaden mládenec, keby sa aspoň tento had zaľúbil do mňa!“

Tu sa vylúči Hadogašpar navrch vody:

„Poď,“ povedá, „keď tak chceš, ja ťa vezmem za ženu.“

A rozžialená dievka privolila na to. Už sa bolo hodne zmrklo, keď si nevestu do domu doviedol. Rodičia boli radi a uložili ich do mäkkých perín.

„Ach, ženička moja, bozkajže ma, bozkaj!“ prosí sa jej Hadogašpar.

Krásna žena pritisne horúce ústa na studenú tvár hadovu, a v tom okamžení zlienil sa jarabý had na krásneho muža a haďaciu kožu šuchol pod posteľ.

„Ach, ženička moja,“ vzdychne krásny muž, „ak ma neprezradíš pred matkou, v akom ma teraz spôsobe vidíš, naveky budeme šťastní; ale ak by si zradila, aj so mnou aj s tebou by zle bolo, lebo je moja mať nehodná, aby ma takto videla.“

A krásna žena prisľúbila, že nepovie ani slovo.

Ešte len slnko vychádzalo, už Hadogašpar svoju starú kožu zase na seba stiahol a bol had ako predtým. To tak šlo za drahný čas: vo dne bol jarabý had a v noci krásny muž. Až tu raz jeho žena ostala samodruhá.

Ako sa to roznieslo, tu si hneď klebetné ženy jedno druhô pošuškávali a začali na nevinnej Hadogašparke jazyky brúsiť. Z úst do úst vždy väčšmi ju ohovárali a potvárali; že tak a tak, — ako by to mohlo byť, že musí mať s dakým druhým porozumenie. Pomaly sa to aj jej samej do uší dostalo a ona neborká len počúvala tie klebety a mlčala. Ale keď sa toho už veľa napočúvala, nebolo jej ďalej do strpenia: vyrozprávala pred svokrou o všetkom spôsobe. Táto sa nad tým veľmi zadivila a hneď si pritom pomyslela, že všetkým rečiam urobí koniec. Ako si mladí večer políhali, zakúrila mocne do pece, vzala kahanec do ruky a vtiahla sa na prstoch do tej izby, kde spali. Tu vidí, že je veru tak, ako jej nevesta rozprávala. I uchytí spod postele haďaciu kožu, vyjde von a hodí ju do pece. Koža praští, akoby hromadu čečiny zapálil, ale vtom život samodruhej ženy otáčajú tri veľké hadiská. Smrad sa po celom dome roznesie a na to sa prebudí Hadogašpar. Skočí z postele ako bez seba, hľadá svoj oblek, a tu nenájde nič.

„Nešťastná, prenešťastná žena,“ zvolal žalostným hlasom, „o tri dni by si bola porodila, a ja by som bol naveky oslobodený. Teraz za pokutu, že si neznala mlčať, neporodíš skorej, pokiaľ ti ruku moju na život nepoložím. Žiadna druhá moc ti nespomôže, lebo dieťa, ktorô pod srdcom nosíš, títo hadovia budú ustavične striežiť.“

Vtom s veľkým krikom vybehol z izby a zmizol.

*

Nešťastnej žene len teraz svitlo v očiach, čo urobila. Pustila sa do veľkého nariekania. Ale darmo bolo nariekať, milý Hadogašpar len skapal a skapal. Chodila nevoľnica z mesta do mesta, z dediny do dediny, vykladala svoje súženie a radila sa s každým, kto len čo radiť znal; ale to všetko nespomáhalo.

Už sa siedmy rok ku koncu blížil, odkedy Hadogašpar zmizol; tí hadovia sa jej vždy väčšmi a väčšmi vrezávali a ona znášala neslýchané muky.

„Ach,“ povedá, „už mi ďalej nemožno zniesť toto trápenie! Dajte mi jeden pár železných čižiem, ja ho musím ísť do sveta hľadať!“

Dali jej obuť tie železné čižmy a ona sa zachytila šírym svetom. Naveľa, naveľa prišla k mesiačkovej materi a našla ju sedieť bledú v temnosvetlej izbičke.

„Pán Boh daj šťastia, stará matka!“ pokloní sa usužovaná žena.

„Pán Boh daj aj tebe,“ zaďakuje starká, „kdeže si sa tu, dievka moja, vzala, veď tu ani vtáčka ani letáčka nechyrovať, nie žeby to človiečika.“

„Ach, stará matka, kdeže som sa vzala,“ plačúci odpovie ona, „pozrite len na môj život! Plod, ktorý pod srdcom nosím, rastie a niet moci, ktorá by ma od neho oslobodila, kremä ruky môjho muža Hadogašpara. Váš syn sa díva celú noc po svete; ach, spýtajteže sa ho, spýtajte, či nevidel dakde môjho muža?“

Zapadlo slnce, zasvietil mesiačik. Díva sa on po vrchoch, díva sa po dolinách, díva sa po šírom svete, ale nikde nevidí Hadogašpara.

Vrátila sa mesiačkova mati a oznámila nešťastnici smutný chýr:

„Nikde, dievka moja, nikde nevidel môj syn tvojho muža; ale na ti toto zlatô vretience na pamiatku a choď k slniečkovej materi, azda ti tá bude vedieť povedať.“

Strašnými mukami usužovaná stúpala ďalej, až prišla k slniečkovej materi, a tá jasnooká stála v plamennom blysku.

„Pán Boh daj šťastia, stará matka,“ pokloní sa príchodzia.

„Pán Boh daj i tebe, dievka moja, Pán Boh daj! Kdeže si sa ty tu vzala? Veď tu neslýchať ani vtáčka ani letáčka, nie žeby to človiečika.“

Nešťastnica vykladá svoje trápenie a plačúci prosí:

„Ach, stará matka, váš syn sa díva celý deň po svete, spýtajteže sa ho, spýtajte, či nevidel dakde môjho muža?“

Skryje sa mesiačik, zasvieti slniečko; díva sa po vrchoch, po dolinách, nazrie sa i do hlbokého mora, díva sa po šírom svete, ale Hadogašpara nemôže vyzrieť.

Vrátila sa slniečková mati a oznámi nešťastnici smutný chýr:

„Nikde, dievka moja, nikde nevidel môj syn tvojho muža; ale na ti túto zlatú prasličku a choď k vetríčkovej materi, azda ti tá bude vedieť povedať.“

Ešte sa raz vybrala na ďalekú cestu a už jej palce začali svietiť z tých čižiem, čo ich tak znosila. Ukonaná, zadychčaná ulahodila predsa k vetríkovej materi, a tá stála na úvetrí s rozkostranou hlavou.

„Pán Boh daj šťastia, stará matka,“ pokorne sa poklonila.

„Pán Boh daj i tebe, dievka moja, Pán Boh daj! Kdeže si sa ty tu vzala? Veď tu nevídať ani vtáčka ani letáčka, nie žeby to človiečika.“

Nešťastná žena vykladá o svojom trápení a plačúci prosí:

„Ach, stará matka, váš syn putuje vo dne i v noci po svete, spýtajteže sa ho, spýtajte, či nevidel dakde môjho muža?“

Zasvieti mesiačik, zasvieti i slnko; vetrík veje šírym svetom deň a noc; putuje po vrchoch, putuje po dolinách, putuje po všetkých kútoch sveta a v tmavej jaskyni, kde nezašlo svetlo mesiaca, ani svetlo slnka, nájde Hadogašpara; ale toho v moci drží zlostná striga.

Vrátila sa vetríkova mati a oznamuje nešťastnici dobrý chýr:

„V tmavej jaskyni, dievka moja, za troma vrchami a za troma dolinami je tvoj muž v moci zlostnej strigy. Ale ty len choď, azda ti poslúži šťastie a na pamiatku vezmi si toto zlatô motovidielce.“

*

Horko-ťažko sa preštverala cez tri vysoké vrchy a tri hlboké doliny, a tu stála pred ňou otvorená tmavá jaskyňa. Strach a hrúza ju obišli, ale sa len osmelila do tej strašnej diery. Tu sa zaraz ozve tisíc hlasov, jeden strašnejší od druhého:

„Ty taká a taká, kde tu ideš, čo tu chceš?“

Hadogašparke sa podlamujú kolená, ale predsa kráča ďalej a ďalej. Žaby, hady, jašterice a všetok sveta zemeplaz zo všetkých strán škrečia a sipia na ňu; ale ona len ide a ide napred, až sa jej zablyští pred očima svetlo. V priestrannej izbičke pri temnom kahanci pradie tu krásno dievča na kamennom stolci: vretience jej vrčí, len sa tak sklepenie ozýva.

„Pán Boh daj Šťastia, krásna priadka,“ pokloní sa príchodzia, „povedzže mi, povedz, či tu býva Hadogašpar?“

Ale krásno dievča, ako ju zazrelo, skočí z kamenného stolca a rukami proti nej zalomí:

„Utekaj, utekaj, aby ťa nezastihla moja pani; Hadogašpar tu býva, ale je pod veľkou strážou.“

Už sa chcela vrátiť nešťastná žena, ale vtom sa jej zablyští zlatô vretience. Krásna priadka ho zazrie a hneď si ho pýta od nej:

„Daj mi,“ povedá, „toto zlatô vretience, vyvediem ťa z tejto tmavej diery.“

„Darujem ti ho, duša moja,“ povie na to žena, „ale pusť ma k Hadogašparovi!“

„Ach, ženička ľúba, to ja urobiť nesmiem, lebo by ma moja pani zmárnila,“ vyhovárala sa priadka a pritom nespustila oči zo zlatého vretienca a zase ho len od nej pýta a prosí. Ale Hadogašparka stála na svojom a inak nechcela dať z ruky vretience.

„No, už ťa len pustím,“ povie naveľa dievča, „čokoľvek sa bude so mnou robiť,“ a otvorila ťažké dvere.

Na kamennej posteli leží Hadogašpar, otočený deviatimi hadmi a sladko spí. Tu zaplače nad ním nešťastná žena:

„Hadogašpar, Hadogašpar, muž môj drahý, položže, polož tvoju ruku na môj život, aby som sa oslobodila od sedemročného bremena.“

Ale Hadogašpar nepočuje nariekanie ženino a len spí.

Vtom pribehne s krikom nastráchanô dievča:

„Hory hučia, jaskyňa sa trasie; utekaj, utekaj, už ide moja pani.“

Uchytí nešťastnicu za ruku a vedie ju tmavou dierou von.

Svitne druhý deň a utrápená Hadogašparka ide zase tou cestou ku krásnej priadke:

„Ach, duša moja, darujem ti túto zlatú prasličku, ak ma ešte pustíš k Hadogašparovi.“

Dievča liece jasným okom po zlatom vretienci, liece i po zlatej prasličke a otvorí ťažké dvere.

Ako včera leží Hadogašpar na kamennej posteli a sladko spí.

„Hadogašpar, Hadogašpar, muž môj drahý, položže, polož tvoju ruku na môj život, aby som sa oslobodila od sedemročného bremena.“

Ale Hadogašpar tvrdo spí a nepočuje nariekanie ženino. Tu pribehne zase s krikom nastráchanô dievča:

„Hory hučia, jaskyňa sa trasie, utekaj, utekaj, už ide moja pani!“

A nešťastnica musí zase odísť od svojho muža. Vretience preč, praslička preč, ešte má v rukách zlatô motovidielce. Na tretí deň zaberie sa poznovu tou istou cestou ku krásnej priadke a plačúci prosí:

„Ach, duša moja, pusťže ma, pusť ešte k Hadogašparovi, darujem ti toto zlatô motovidielce!“

Dievča pozerá na zlatô vretience, i na prasličku, pozerá i na zlatô motovidielce a otvorí ťažké dvere. Hadogašpar otočený deviatimi hadmi leží ako včera a sladko spí. Zaplače nad ním nešťastnica, že sa len tak tmavá jaskyňa ozývala:

„Hadogašpar, Hadogašpar, muž môj drahý, položže, polož tvoju ruku na môj život, aby som sa oslobodila od sedemročnej ťarchy.“

Vtom sa preberie Hadogašpar a počne si pretierať oči:

„Či spím, či sa mi len sníva ako včera a či naozaj počujem moju ženu?“

Nešťastná žena hodí sa mu okolo hrdla a on ju pritisne ku svojmu srdcu, položí ruku na zakliaty život a traja hadovia v tom okamžení zmiznú z nej. Zmizne i z Hadogašpara hadov deväť a ona porodí krásneho syna.

Vrátili sa potom k svojim rodičom. Hadogašpar bol od tých čias človek ako druhý aj v noci aj vo dne a žijú až podnes, ak nepomreli.