Lomidrevo alebo Valibuk

Bola jedna žena, stará síce, ale zdravá a čerstvá. Tá v deväťdesiatom roku porodila syna. Hneď po narodení i matka i otec nemohli sa dosť prenačudovať na tom neobyčajnom veľkom a mocnom dieťati. I susedia i druhí známi prišli na diváky; a naostatok, keď sa chýr rozišiel, ľudia i z druhých krajín prišli toho chlapca obzerať. Lebo pamätníka nebolo, aby dakde dáka žena takô dieťa bola porodila.

Medzitým povstala i otázka, že ako ho majú volať. Radili sa sem i tam a nemohli sa zniesť, až naostatok riekne baba:

„Toto dieťa je neobyčajne velikô, dajte mu teda aj neobyčajnô meno.“

„Dobre máte, stará,“ povedal otec, „budeme ho volať Lomidrevom.“

A tak ostalo.

„Stará moja, stará, vieš ty čo?“ riekne po čase otec, „ak nás Pán Boh živiť bude, ty toho chlapca za sedem rokov nadájať musíš, môžbyť, že dač hodného z neho vyrastie.“

„Nože no,“ povedala žena, „keď len tak chceš, nechže ti bude.“

A tak zostalo.

Matka chlapca dojčila a chlapec zo dňa na deň zmocnieval. Rodičia sa nevedeli od divu kde podieť, keď ho v treťom roku videli jedličky ako noha hrubé zo zeme trhať. V siedmom sa už na duby lapal. Tu ho už mater chcela prestať dojčiť, ale jej milý synček povedal, že aby ho ešte len za sedem rokov nadájala. Matke sa to už nevidelo, ale mu predsa len prisľúbila.

Po štrnásť rokoch takú hroznú silu mal, že i tie najväčšie buky a duby zo zeme ako najtenšie konope trhal a po osem i desať kusov na pleci do domu nosil.

„Ej, mamo, mamo!“ prihovoril sa raz materi, „vy ste ma dobre vydojčili; ale sa ešte bojím, že by mi to trhanie dubov daraz poškodilo. Keby ste vy mňa ešte za jedny tri zimy chceli nadájať!“

„I keď tak myslíš,“ povedala mu mať, „veď ja to preto ešte ta urobím.“

V sedemnástom roku nemohol sa viac Lomidrevo doma zdržať; roboty nemal a sveta chcel skúsiť. Naostatok prehovoril k svojim rodičom:

„Počúvajteže, otec môj, aj mať moja! Viete to dobre, že kto na peci sedá, o ničom rozprávať nezná. Rád by som sa i ja naučiť, ako ľudia vo svete žijú. Zaberiem sa ja do sveta. Nebojte sa, veď ja na vás nezabudnem, ale vás na starosť opatrím.“

Pristali i na tom jeho rodičia, lebo mu v ničom vôľu zlomiť nechceli.

„Lenže,“ povedá otec, „choď zbohom, dobre sa drž a nikdy ľuďom neublíž!“

Lomidrevo sa so svojimi rodičmi rozlúčil a pustil sa do sveta. Ide, ide, kým ide; príde ku jednému chlapovi, čo vrchy váľal a z jedného miesta na druhô prenášal. Ten Lomidrevovi hneď jeden vrch do cesty zavalil, aby prejsť nemohol.

„Odnes mi ten vrch z cesty,“ povie mu Lomidrevo.

„To som ešte nikomu neurobil,“ odpovie Valivrch, „ale ti ho odnesiem, ak si mocnejší odo mňa.“

„No, poď sa za pasy!“ riekne Lomidrevo.

Pochytili sa a Lomidrevo milého Valivrcha hodil o zem ako bočku. Zato sa ale nepohnevali, lež sa dali do kamarátstva. Valivrch odniesol z cesty ten vrch a šli spolu ďalej.

Idú, koľko idú, prídu k jednému človeku, čo vždy i vtedy železo v rukách miesil a z cesty sa im vystúpiť nechcel.

„Vystúp sa z cesty!“ povie mu Lomidrevo.

„Ja sa takým, ako ste vy, nevystupujem,“ odsekne Miesiželezo, „iba ak je dajeden z vás mocnejší odo mňa.“

„Poď sa za pasy!“ povie mu Lomidrevo.

Chytili sa, len tak kosti prašťali! Lomidrevo otrepal Miesiželeza, že iba o hodinu hore vstal.

Potom sa pobrali a šli spolu ďalej. Tu sa stretli s jednými vozármi, čo železo viezli a v jednom strmom závoze do hliny zaviazli, takže sa ani hnúť nemohli. Gazdovia okolo tých vozov len bedákali, že čo si už teraz počnú.

„Čože vám je?“ opýta sa ich Lomidrevo.

„Ij, nevoľa ho metala,“ odpovie jeden, „železo vezieme a tu sme do hliny zaviazli. Všetkých osematridsať koní sme zapriahli a tu z miesta rušiť nemôžeme. Veď toto človek ani neslýchal. Radšej by ste nám pomohli, ak ste chlapi.“

„Nože, no,“ odpovie Lomidrevo, „i to sa môže stať, ak nám toľko železa dáte, čo ho jeden z nás unesie.“

Gazdovia pristali na to.

„Veď si,“ povedá „len naberte, trebárs všetci traja, koľko unesiete; ale nám z tej hliny pomáhajte, lebo tu odkapať musíme.“

„No, len vypriahajte statky!“ prerečie Lomidrevo. A tu ti pochytil voz za oje a malým prstom tak ako nič na vrch vytiahol. Tak aj druhý, aj tretí, aj všetky.

„I bisťu dade, čože toto bude?“ povedali gazdovia a hľadeli otvorenými ústami na Lomidreva. Ale robota, ako čo by klipol, bola vykonaná.

„Teraz ako ste sľúbili, tak nám dajte,“ hovoril Lomidrevo, „a ty, Valivrch, ukáž, čo znáš.“

Valivrch pobral železo z tých všetkých vozov na plecia a ešte kričal, že mu to málo a chcel i vozy i kone i ľudí i všetko zabrať. Ale mu Lomidrevo prekazil:

„Daj pokoj,“ povedá, „pristaňme i na tomto želiezku.“

„Chlapci,“ ohlásil sa potom Miesiželezo, „viete čo? Ja z toho želiezka namiesim troje cepí a pôjdeme na mlatbu.“

„Naozaj? No i to bude dobre,“ rečie Lomidrevo a sadli si aj s Valivrchom na kladu. I začali sa prizerať Miesiželezovi.

Tu ti on len šuľká, šuľká ako cesto a lepí a viaže milé cepy. Pod chvíľkou boli hotové. Tých troje cepí vážilo dvestodeväťdesiat centov.

Vtom sa pobrali a šli k jednému pánovi. Ten mal veľké stohy pšenice, ale mlatcov nikde nemohol vyhľadať. Oznámili sa teda u neho, či by im tie stohy vymlátiť nedal.

„Keby vás,“ odpovie pán, „aspoň sto bolo, tak by som nedbal a dal by som vám tie stohy načať, ale trom moje stohy pobabriť nedám.“

„Ej, pán! Čože by ste mali tak rozprávať,“ vraví Lomidrevo, „keď vám ich do zajtrajšieho večera nevymlátime, robte s nami, čo chcete. Trebárs nám i o hrdlo pôjde, my sa podvoľujeme, len nám dajte robotu!“

„Nuž a z ktoréhože chcete mlátiť?“ opýta sa pán.

„Ktože vás vie?“ vraví zase Valivrch, „my sme ešte nikdy z dielu nemlátili, ale ak nám za ustávanie to dáte, čo si sami unesieme, na tom pristaneme.“

Pán milerád na to pristal, lebo si myslel, že ani pätnásť kíl neodnesú.

Tu milí chlapci, sotva sa rozbrieždilo, vezmú cepy a začnú mlátiť, nie po jednom snope, ale na celý stoh, takže pod malým časom celý stoh na prach zdrobili. Stoh za stohom, to sa tak kúrilo ako z míle!

„Chlapci!“ rečie Valivrch, „lopaty nemáme, vydúchajme tie plevy!“

A tu tá zmrvenina na široko na ďaleko sa roznášala a zrno, čistô ako zlato, na zemi ostávalo. Pán sa hneval, že mu slamu rozfúkali, ale mu Valivrch povedal:

„Čože máte banovať? Netreba vám ju na role vyvážať, škoda vám ide do chasnu. Zo slamy nemáte nič, ale zo pšenice, len hotujte súseky!“

„Dávno sú tie hotové,“ povie pán, „ale vy nemáte mechy na vašu čiastku.“

„Veď nám azda požičiate. My vám ich statočne prinavrátime.“

„Ja na pôžičky mechy nemám.“

„Tak,“ povedá, „to zrno len do vašej sypárne poznášame.“

„Nože no, lenže si poznášajte.“

Tak oni to obilie do sypárne povsýpali, oblôčky i dvere dobre pozabíjali, a keď všetko bolo prihotovenô, — Valivrch objal sypáreň, vyložil na plece a šli.

Pán len oči vyvaľoval, čo sa to teraz robí. Aj ho to hrozne mrzelo, ale nesmel nič povedať, lebo im sľúbil, že čo si unesú, to je ich. Rozmýšľal, čo má teraz urobiť? — Mal on jedného divého, zlého bujaka v chlieve. Rozkázal, aby toho za nimi pustili, že ich ten prekole. Títo si ako bezpeční a uradovaní vykráčali cestou. Ale Lomidrevo vedel, že to bez ničoho nebude. Ako už kus prešli, povie Miesiželezovi:

„Nože sa ty, braček, obzri, či dač za nami nevidíš?“

„Ej, ba veru vidím, jedného divého bujaka za nami pustili. Len,“ povedá, „utekajme!“

„No, lenže utekajte, keď sa vám tak páči,“ hovorí Lomidrevo, „ja ho tu dočkám.“

Tí dvaja zaberali ďalej. Lomidrevo dočkal toho bujaka sám a sám, a keď k nemu dobehol a prosto doňho rohami šiel, chytil ho za rohy, prekrútil mu krk a mrštil ním o zem, hneď bolo po ňom. Vzal ho na plece, dohonil tamtých a vyložil i toho Valivrchovi na tú sypáreň a tak šli zase ďalej.

Pán sa zvrchu kaštieľa prizeral, čo sa robí, a ako videl, že Lomidrevo bujaka zabil, hneď kázal divého vepra za nimi pustiť, čo každého naraz roztrhal, ako sa ku komu dostal.

Lomidrevo sa káže Miesiželezovi zase obzrieť, či dač za nimi nevidí?

„Horkô nevidím,“ povie tento, „divý vepor za nami beží, len sa mu tak pysky penia od jedu.“

„No len choďte, ja ho tu dočkám.“

Vtom vepor dobehol a prosto do Lomidreva a chcel zubami seknúť. Ale tento ho uchytil a naraz na poly roztrhol. Pobral sa za tamtými a vyložil i vepra Valivrchovi na sypáreň. Tak šli ďalej.

Pán sa teraz nahneval veľmi a kázal zapriahať. Posadal i so svojimi sluhami na vozy a letel za nimi, až sa kúrilo, že im všetko odberie. Tu, ako títo vidia, čo sa robí, povie Lomidrevo:

„No, bračekovci, nechcem im ublížiť; ale len choďte ďalej, veď ja viem, čo urobím.“

Pod tým časom boli oni zašli už do hory. Nuž tu Lomidrevo skoro natrhal tie najväčšie duby a nimi cestu statočne zatarasil, že pán so sluhami ďalej za nimi nemohol. Tak potom boli na pokoji. Zaniesli Lomidrevovým rodičom čiastku zo zárobku, tak i Miesiželezovým a naostatok i Valivrchovým.

*

„Ale, chlapci,“ vravel už teraz Lomidrevo, „my takto ešte nenabudneme. Musíme sa i ďalej pustiť do sveta. Ty, Miesiželezo, urob mne ty z tých ciep jednu valašku, akú ešte nik na svete nemal.“

Ako bola valaška hotová, Lomidrevo chcel sprobovať, či je dosť mocná, nuž ju vyhodil hore do povetria, a kde mala spadnúť, tam nadložil chrbát. Valaška spadla dolu a hneď sa mu na chrbte na dvoje rozlomila.

„Takto,“ povedá, „nepôjdeme nikde, musíš ju ešte tuhšie umiesiť.“

Miesiželezo sa pribral, umiesil mu ju ešte tuhšie. Teraz, keď ju vyhodil, nezlomila sa viac Lomidrevovi na chrbte.

„No takto,“ povedá, „už pôjdeme!“

Idú, idú, idú veľmi dlho. Prídu raz do jedného mesta. To bolo cele čiernym súknom obtiahnutô. Vnišli do jedného hostinca, rozkázali si sud vína z pivnice vyvaliť a popíjali, koľko popíjali dobrô vínce, až sa raz opýtali, že čo tu slýchať?

„Ach, bodaj by lepšie bolo slýchať,“ odpovie hostinský, „naše celô mesto je vo velikom smútku, ale najväčší zármutok má náš kráľ. Po tieto dni jeho tri dcéry skapali. Chodili sa každý deň na jedno miesto kúpať a stadiaľ bohvie kde sa podeli. Povedajú dajedni, že svojimi očami videli, keď traja drakovia pribehli a preč ich uniesli. To nik nevie, kde sú teraz, len to vravia, že ich všetky tri tí draci do jednej diery vtiahli a dnu pod zem s nimi sa pustili. Náš kráľ nevie od žiaľu, čo má robiť, a sľubuje, že ktokoľvek tie jeho dcéry vynájde a ratuje, tomu ktorúkoľvek z nich za ženu dá.“

„Keďže je len to,“ hovoril Lomidrevo, „tomu sa dá pomôcť. Hybaj ty ku kráľovi a oznám nás troch, že sa my na to dáme tie jeho dcéry vyslobodiť, ak si len on v slove bude stáť.“

Hostinský hneď bežal, čo mu len para stačila, ku kráľovi:

„Najmilostivejší kráľu,“ povedá, „priniesol som vám radostnú novinu, len počúvajte!“

„Nuž akúže by si mi v tomto mojom zármutku priniesť mohol?“

„Nuž takú hľa! Práve prišli do môjho hostinca traja pocestní ľudia a spytujú sa vám, že čo tu slýchať a prečo sme čiernym súknom obtiahnutí? Ja som im všetko vyrozprával, nuž mi jeden z nich povedal, že keď je len to, že sa tomu dá spomôcť; a že sú oni hotoví vaše dcéry vyslobodiť, ak si len v slove stáť budete a každému z nich jednu za ženu dáte.“

Kráľ sa z toho veľmi potešil a hneď kázal tých troch cudzincov k sebe došikovať. Naši traja chlapci sa smelo postavili pred kráľa a museli im ešte raz všetko rozpovedať, čo, ako sa prihodilo.

„No, najjasnejší kráľu,“ povedal teraz Lomidrevo, „to je robota pre nás. Dajte nám vy len nahotoviť dvanásť volov, dvanásť kíl kaše a dvanásť pecí chleba a k tomu konôp a ľanu na povraz — a už tamto len na nás a na Boha poručte, my to vykonáme.“

„Všetko, čo len chcete, dám vám,“ hovoril kráľ. A do druhého dňa bolo všetko hotovô.

S tým sa oni vybrali do tých hôr a tam prišli na jednu lúku, kde hovorili, že sa kráľove dcéry prepadli. Tu našli napohotove, ako by pre nich, jeden domček a hneď sa v ňom usalašili.

„Tu nám,“ vravel Lomidrevo, „dobre bude, a keď dvaja pôjdeme tú dieru hľadať, tretí ostane doma a bude jesť variť aj povraz súkať.“

Hneď prvý deň ostal doma Valivrch a Miesiželezo s Lomidrevom šli do hôr tú dieru hľadať. Valivrch sa dal hneď a hneď do práce, naznášal dreva, rozložil oheň, povesil kotôl s vodou nad oheň, nasypal kaše, aj jedného vola posekal a do kotla pohádzal, aby sa varilo. Medzi varením súkal, koľko súkal ten povraz a dával pozor, aby nevykypelo. Raz už bola kaša uvarená a on vníde do koliby, že ju odstaví. Tu mu začne voľač dolu kochom volať:

„A čo ty tu robíš v mojom dome?“

Valivrch pozrie hore, vidí jednu Laktibradu: na piaď muž, na lakeť bradu. Hneď sa trocha preľakol, ale mu len ako smelo odpovedal:

„Kašu varím.“

„Ej varíš ju, varíš; ale ju nebudeš jesť.“

„Ej, ale ju ani ty nebudeš, ale ju bude Lomidrevo s kamarátmi!“ a chcel kašu odstaviť.

A tu zas len začne Laktibrada:

„Varíš tú kašu, varíš; ale ju nebudeš jesť.“

„Ale ju ani ty nebudeš, ale ju bude Lomidrevo s kamarátmi,“ povedal Valivrch a kašu odstavil.

Tu zas Laktibradák:

„Varíš tú kašu, varíš a už si ju dovaril?“

„Veru som ju, čo chceš?“

„Takú ti ju horúcu na holom pupku zjem.“

A tu sa spustil Laktibrada dnu kochom, milého Valivrcha o zem pritisol, kašu mu takú vriacu na pupok vykydal a všetko požral. Potom, hybaj, zase hore kochom zmizol.

Valivrch s obareným pupkom horko ťažko sa pozbieral a čo mal chudák robiť? Aby pred kamarátmi v hanbe nezostal, znovu doniesol vody, nasypal kaše, mäsa nasekal a dáko len varil a sťažka dočkával kamarátov. Títo prišli samý večer domov a hneď k nemu:

„No, či si nám navaril?“

„Ej, navaril, navaril; môžete si len odstaviť.“

„Nuž a ty že?“

„Ja som chorý, ja jesť nebudem.“

Títo odstavia a okoštujú — a tu kaša nedovarená a mäso surovô.

„Nuž, čože si nám ho lepšie nedovaril?“ povie Lomidrevo, „ani povraz si neusúkal?“

„Vidíš, že mi je zle,“ stenal Valivrch a nepovedal, čo bolo vo veci.

„Tak sme dnes všetci nadarmo deň zabili; ani my sme dieru nenašli. Ale zajtra pochlapí sa Miesiželezo lepšie tu doma a my pôjdeme hľadať.“

Lomidrevo a Valivrch hľadali na druhý deň po všetkých kútoch, po všetkých stranách, ale nič nenašli. Miesiželezo varí tú kašu, koľko ju varí; a súka ten povraz, koľko súka. Raz ako sa kaša dovárala, ide, že ju zamieša a odstaví. Tu začne Laktibrada dnu kochom:

„Varíš tú kašu varíš; ale ju nebudeš jesť.“

„Ale ju ani ty nebudeš; ale ju budú moji kamaráti,“ odpovie Miesiželezo.

Zase len o chvíľku Laktibrada:

„Varíš tú kašu, varíš; ale ju nebudeš jesť.“

„Ej, ale ju ani ty nebudeš; ale ju bude Lomidrevo s kamarátmi.“

A na treťom raze, ako Miesiželezo kotôl odstavil:

„Varíš tú kašu, varíš; a už si ju dovaril?“

„Veru som ju, čo chceš?“

„Takú ti ju horúcu na holom pupku zjem!“ a pustil sa Laktibrada dnu. Milého Miesiželeza o zem pritisol, kašu mu vykydal na pupok, pohltal všetko a zase zmizol.

„No, diuk ti dušu jedol, tam kde si!“ pomyslel si Miesiželezo a dvíhal sa hore, ako sa mohol a znovu vláčil drevo a vodu a staval a varil, ako sa dalo.

Večer prídu lační kamaráti domov a sadnú si k jedlu. Tu kaša nedovarená a mäso surovô.

„Nuž, kýže si nám lepšie nenavaril,“ riekne Lomidrevo, „ani povraz si nedosúkal?“

„Aj, veď by som bol,“ vyhováral sa Miesiželezo, „ale som dnes dáky niaky, nuž mi nič od ruky nešlo.“

„No veď je nič,“ odpovedal Lomidrevo, „ani my sme dieru nenašli. Zajtra pôjdete vy dvaja do hory a ja ostanem doma.“

Na tretí deň sa tí dvaja aj s jedlom do hory vybrali, lebo sa báli, že na lačnú kuchyňu domov prídu. Lomidrevo pod chvíľkou naznášal dreva a vody, vola posekal a kašu postavil, a kým sa varilo aj povraz na tritisíc siah dosúkal. Ide ku tej kaši, že ju už odstaví. Tu mu začne Laktibrada dnu kochom volať:

„Ha, čo ty tu robíš v mojom dome, či varíš tú kašu?“

„Veru varím, aby si vedel, aj som ju už dovaril, poď dnu, čo chceš s ňou?“

Laktibrada sa spustil kochom, že mu ju ako tamtým na pupku zje. Ale Lomidrevo chytil milého Laktibradu mocne za tú bradu; šípil on ešte včera, že sa tu voľač nového deje, nuž si bol popredku nahotovil jednu bukovú kladu, ktorú bol trocha nadštiepil. Prišikoval Laktibradu ku tej klade a ta dnu mu bradu aj prsty zasekol, a potom ho kyjom mastiť počal. Laktibrada sa začal prosiť, ako len najkrajšie znal; že by ho len pustil, že sa už viacej doňho neoddá. Ale Lomidrevo len ho lomil a volal naňho, aby mu vypustil bradu, ze ho potom i on pustí; lebo dobre vedel, že v tej brade všetku jeho silu má. Laktibrada dlho nechcel a len ho prosil, že mu už aj tú dieru ukáže, čo hľadajú. Lomidrevo sa iba nahneval a povedal mu:

„Nuž dobre, keď nechceš podobrotky, musíš po zlotky; uvidíme sa, či ty skorej ustaneš držať, či ja biť?“

Naostatok, keď videl Laktibrada, že už inšie byť nemôže, vypustil bradu a Lomidrevo, ako to videl, vytiahol ju von a skryl do kapsy, pustil Laktibradu a povedal mu:

„Vidíš, ty blázon! Keby si hneď bol urobil, ako som ti kázal, mohol si byť bez bitky.“

Laktibrada ako videl, že je už slobodný, vzal nohy na plecia a prášil odtiaľ preč, len sa tak za ním kúrilo a prosto naprostred tej lúky a tam jeden kameň podvihol a skapal. Ale si aj Lomidrevo dobre zachoval, kade Laktibrada prášil a ako ho videl naprostred lúky zmiznúť, už mu viac nebolo treba.

Pozde večer prišli tí dvaja z hľadania domov. Naschvál sa tak opozdili, aby surovú kašu jesť nemuseli.

„No, či ste vynašli tú dieru?“ privítal ich Lomidrevo.

„Vynašli sme nevôľu,“ odpovedali títo.

„A ty či si uvaril tú kašu?“

„Uvaril, len poďte jesť!“

„Ale var, nech sa ešte trocha dovarí a vychladne,“ povedal Miesiželezo, a to len čo ho chceli dopichať.

„A veď si ju,“ vraj, „okoštujte, aká vám bude.“

Koštujú, tu kaša studená. Hneď oni zbadali, čo je vo veci; škrelo ich to, že oni majú bruchá obarené a Lomidrevo nie. Nepovedali nič, len pozerali jedno na druhô, ako čo by sa už rozumeli. A keď im Lomidrevo začal vyprávať, ako Laktibradu do škripca chytil a bradu ukazovať, aj že im už netreba ani na krok ísť, že diera do pekla tu naprostred lúke, — tu sa ti tí ešte horšie naňho nahnevali, ale ani teraz mu to znať nedali.

*

Naráno šli hneď naprostred lúky, odvalili skalu, diera sa ukázala a tu povstala medzi nimi otázka, že kto sa bude ta dnu spúšťať. Najväčšiu chuť ukazoval Miesiželezo. Uviazal sa na ten povraz a spúšťali ho do hlbočiny. Ani ho na dobrých dvadsať siah ta dnu nespustili, už začal na ratu volať a ten povraz potrhávať, aby ho von vytiahli. Vytiahli ho.

„No, čože tam, bratku?“

„Hja, čože by, tma ako na polnoc a zo všetkých strán začali na mňa žaby skákať a hady sipieť, nuž som sa bál, že ma zožerú.“

„No keď z teba nič,“ povedal Valivrch „pôjdem ja.“

A hneď sa dal ta dnu spúšťať. Sotva ho na jedno sto siah dnu spustili, už nemilobohu povraz potrhával, dobre ho nepretrhol. Nuž ho len von vytiahli.

„Jaj,“ povedá, keď von vyšiel, „veď čo len žaby a hady, to je nič! Ale smrad a plameň začal na mňa von búchať, tak som sa bál, že ma tam zadusí.“

„Už viem, že je z vás ani pes!“ povedal Lomidrevo. „Teraz mňa spustíte. Ale to vám povedám, od diery ani krok! Tu budete vartovať; a povraz skorej von nevyťahujte, kým tri razy ním tuho nepotrasiem.“

Tak si on vzal svoju valašku, priviazal sa na ten povraz a dlho, a dlho dolu letel, kým do toho podzemného sveta nedoletel.

Keď už bol tam dolu, nevedel, kde sa má podieť, lebo bola veliká tma. Len naraz ohlásilo sa niečo za ním:

„Daj mi moju bradu!“

„Aha,“ povedá, „ty si to, vtáčik! Veď ja ti ju dám, keď ma najprv ku najstaršej princeznej zavedieš.“

Laktibrada sa zaradoval, že svoju bradu dostane, s radosťou ho viedol tým peklom. Tu všetko tma a pusto. Iba raz už potom sa im zablyšťalo jedno malô svetielce, aj to veľmi ďaleko.

„No, choď,“ povedá mu Laktibrada, „proti tomu svetlu, tam nájdeš tú najstaršiu, a bradu mi daj!“

„Ešte ti ju teraz nedám; musíš ma tu dočkať. Veď ti potom poviem, čo máš robiť.“

Laktibrada tam čakal a Lomidrevo šiel proti tomu svetlu. Dlho mu ono len takô malô bolo, až naposledok videl jeden medený zámok pred sebou, ktorý naširoko, naďaleko tak svietil a na stračacej nohe triasol, takže niak nebolo možno do neho. Lomidrevo ale dupol raz nohou, a hneď zámok zastal. V ňom bola tá najstaršia kráľova dcéra a vyšívala. Ako Lomidrevo dnu vnišiel, veľmi sa preľakla, že človeka videla.

„Človeče,“ povedá mu, „kdeže si sa ty tu vzal? Veď tu nikdy ani vtáčka ani letáčka nebolo chyrovať.“

„Nuž prišiel som vás vyslobodiť.“

„Ach, akože by si ty mňa vyslobodil, veď ja mám muža šarkana so šesť hlavami, ten ako ťa tu zastihne, priam plameňom na teba zadúchne, upečie ťa a zje.“

„Ej horký zje, veď mám valašku.“

„No, keďže je už tak, že si trúfaš s ním sa sprobovať, na ti tento pohár vína, vypi ho; naraz mocnejší budeš. A skry sa za dvere, lebo len stoľko, že je môj muž nie tu, ta šiel si na tri míle včely opáčiť.“

A v tom čupol šesťcentový buzogáň na dvor, ktorý si šarkan popredku domov zahodil, keď sa od včiel pohýnal. Lomidrevo vyšiel na dvor, chytil buzogáň a na deväť míľ ho naspäť zalúčil. Šarkan si hneď pomyslel, že to už dákeho gazdu musí v dome mať, vrátil sa preň a mrzel sa, že si ho musel na pleci domov niesť. Príde domov najedovaný, len sa mu tak valil plameň z pyskov, zaňuchal všetky kúty a zareval:

„Fuj, žena, človečina smrdí. Sem s ňou, nech ju zjem.“

„Ach, kdeže by sa ti tu človek vzal? Veď vieš, že tu nikdy človeka nebolo, ani nebude.“

„No, nič nehovor, len sem s ním, kde je koľvek, lebo ak nie, priam teba zjem!“

Vtom vyskočí Lomidrevo spoza dverí a smelo sa postaví pred neho.

„Tu som,“ povedá, „čo chceš so mnou?“

„Hm!“ rozmyslel sa drak, keď Lomidreva s valaškou pred sebou videl.

„Či si to ty, čo si ten môj buzogáň naspäť zahodil?“

„Ja veru, a prišiel som sa sprobovať s tebou.“

„No, keďže je tak, nahľadíme sa. Ale si musíme najprv zajesť, potom sa pôjdeme na môj tok pasovať. Ženo, daj nám dačo pod zuby!“

Princezná vstala a doniesla olovený chlieb a drevený nôž a položila na stôl. Drak ho vzal a ponúkal Lomidreva, aby si odkrojil.

„Ja tvoj chlieb,“ povedá Lomidrevo, „nepotrebujem; ale ty ak si lačný, zajedz si a posilni sa!“

Drak si odvalil kruch oloveného chleba a zjedol, ako by ho bol spálil.

„No, či si už hotový?“ spýta sa Lomidrevo.

„Už!“ povie drak, „poďme na môj tok.“

Vyšli na tok, ten bol miesto hliny olovom zaliaty.

„Ulap ma a vraz ma, koľko vládzeš do toho olova,“ povie drak.

Lomidrevo sa nedal núkať. Chytil draka a vrazil ho do olova až po pás. Drak vyskočil z olova a vrazil Lomidreva vyše pása. Lomidrevo z olova vyskočil poľahku a mrštil milým drakom naspäť, že mu iba tých šesť hláv von z olova trčalo. Tu schytil svoju valašku, tie hlavy mu poodtínal a na márne kusy rozsekal.

Princezná sa mu nemohla dosť naďakovať, že ju od toho draka oslobodil; prosila ho, aby už teraz len von utekali z toho pekla, že im u jej otca dobre bude.

„Nie tak,“ hovoril Lomidrevo, „ja ešte musím aj tvoje sestry oslobodiť. Len potom sa vrátime k otcovi; ale teba musím najprv na bezpečnô miesto odprevodiť. Len zaber, čo máš a môžeš z tohto zámku.“

Dosť sa mu ona naprosila, aby ďalej nešiel, že sú jej sestry ešte horším drakom v moci a že by tam zahynul, on sa jej odprosiť nedal. Tak ona vzala ponad dverí jeden medený prútik, šibla ním zámok, a ten hneď sa im premenil na krásno medenô jabĺčko so všetkým bohatstvom, čo v ňom bolo. To si Lomidrevo odložil do kapsy a pobrali sa ku diere.

Tu za nimi Laktibrada:

„Daj mi moju bradu!“

A Lomidrevo mu:

„Nepýtaj ty nič, len nás veď ku diere; veď tomu ešte dosť času.“

Laktibrada ich pekne až ku diere zaviedol. Lomidrevo uviazal princeznú na povraz, tri razy ním potrhol; a tí ju hore vytiahli.

Teraz ho Laktibrada musel viesť k tej strednej princeznej. Dlho šli tou tmou, až sa im zase ukázalo zďaleka jedno svetielko.

„No, tam býva tá stredná,“ povedal Laktibrada, „choď, už teraz vidíš.“

„A tyže čo nejdeš?“

„Bojím sa, radšej mi bradu vráť, aby mi tam neskapala.“

„Nevrč mi toľko! Len mi buď naporúdzi, keď ťa zase potrebovať budem.“

Lomidrevovi sa cesta vše lepšie svietila, až prišiel pred strieborný zámok, čo sa na stračej labke krútil, že doň nebolo možno. Lomidrevo dupol dva razy nohou, hneď zámok ticho stál a brána sa otvorila. Vošiel dnu. Tam sedela pri obloku stredná kráľova dcéra a vyšívala. Ako človeka zazrela, hneď skočila a v ústrety mu bežala.

„Kdeže,“ povedá, „kde sa tu berieš, človeče? Vráť sa, lebo odtiaľto živý nevyjdeš!“

„Lenže sa tak nestráchajte, princezko!“ rečie Lomidrevo. „Nesiem vam ja pozdravenie od otca aj od vašej staršej sestry, ktorú som už oslobodil a na druhy svet hore poslal. Aj vy, bohdá, tu dlho nebudete kapať.“

Ako ona to počula, že je už ten prvý drak zabitý a jej sestra na slobode, hneď sa jej tvár rozjasnila. Lomidreva zaviedla dnu do chyže a dala mu pohár vína vypiť, že vraj od toho priam mocnejší bude. Ale mu aj prikazovala, aby sa lepšie varoval jej muža, bo že je to drak s deväť hlavami a len stoľko, že ho niet od včiel, ktoré si šiel na deväť míľ ďaleko opáčiť.

Vtom už tresol deväťcentový buzogáň na dvor a viacej nebolo možno ani dnu ani von.

„No,“ povedá princezná, „teraz sa môj muž pohýna a hneď je tu. Varuj sa, aby ťa neupiekol a nezjedol.“

„S tým,“ povedá Lomidrevo, „ešte nie taká súra,“ a vyšiel von.

Buzogáň zdvihol, poskrúcal a na dvanásť míľ naspäť ho zahodil. Drak pomerkoval, že sa mu buzogáň vrátil, zadudral, až sa zem striasla, buzogáň zodvihol, na plece položil a celou cestou homral, že si ho sám musí niesť. Domov prišiel celkom napajedený, takže mu miesto pary z pyskov plameň búchal. Poňuchtal všetky kúty a zamrmlal:

„Fuj, tu človečina smrdí! Ženo, kde je?“

„Len nepleť,“ zahovárala ho ona, „kde by sa ti tu človek vzal? Veď sem ani vrábik z tamtoho sveta nedoletí!“

„Fuj, človečina smrdí,“ zareval drak po druhý raz. „Daj ho von, kde je koľvek!“

„Tu som ti,“ vyskočil Lomidrevo spoza dvier, „čo chceš so mnou?“ a bystro sa mu podíval do očí.

„Ozajže tu si, nože no!“ hútol drak, ako Lomidreva s valaškou videl.

„A či si to ty môj buzogáň naspäť zahodil?“

„Ja,“ odpovedal Lomidrevo, „ak neveríš, ešte sa sprobujeme.“

„Nedbám,“ rečie drak, „ale počkaj, zajeme si. Ženo, predlož nám z toho môjho jedla.“

Princezná doniesla železný chlieb a olovený nôž na stôl.

„Krájaj si,“ vravel drak, „a posilni sa, lebo so mnou budeš mať robotu.“

„Ja som dosť mocný, ani mi mocnejším byť netreba. Ale, ak ty potrebuješ, najedz sa!“

Drak uhrýzal svoj chlieb, že zem od iskier horela, ktoré mu z jeho zubov padali. Lomidrevovi to už dlho trvalo:

„Či si sa,“ povedá, „už najedol?“

„Už,“ odpovie tento.

„Poď von na priestor a skúsime sa, kto budeme mocnejší.“

Vyšli na humno, ktoré bolo miesto hliny železom zapúšťanô.

„Ulap ma ty najprv,“ riekne drak, „lebo ak ja teba skorej lapím, hádam, že nebudeš mať viac času do mňa sa dávať.“

„Ej, keď si tak trúfaš, len ťa zato neulapím. Tu som, chyť ma ty najprv; môj život ti je na vôľu.“

Vtom drak opáše Lomidreva a tak ho mrštil do toho toku, že sa len na pazuchách stavil. Lomidrevo tak silne vyskočil, že viac ako polovicu toku za sebou vytrhol. Tu drakovi srdce opadlo.

„Nuž veď azda,“ povedá, „dosť bude. Mohli by sme si pokoj dať.“

„Pokoj?“ rečie Lomidrevo, „ozaj pokoj? Musím ti ja ukázať, ako koly do lesy vrážajú.“

Vtom ulapil draka a tak ho do zeme vrazil, že sa len na hlavách zastavil.

„Nože no, poďže von!“ vraví Lomidrevo.

Ale drak ani hnúť sa nevládal. I schytil svoju valašku a všetky hlavy drakovi roztrepal obuchom na prach.

Oslobodená princezka ani nevedela, čo si počať od radosti. Lomidrevo sa jej len zhotoviť kázal, že ju dá von vytiahnuť. Nuž tu ona vzala ponado dvier strieborný prútik, pošibala ním zámok a ten sa hneď so všetkým na striebornô jabĺčko premenil. Lomidrevo si aj to do kapsy odložil. Laktibrada ich už tam napohotove čakal, ku diere zaviedol a princezku dali von vytiahnuť.

A tí tam hore už pri tej prvej princezke sa škriepili, čia má byť? — A teraz, keď mali dve, podelili si ich a chceli všetko tam nechať. Iba keď ich princezky pre Boha prosili, že ešte tam tretia sestra a že bez tej k otcovi vrátiť sa nemôžu, tak si umienili ešte čakať.

Lomidreva za ten čas viedol poslušný Laktibrada ku tretiemu zámku. Zďaleka mu ho ukázal, ako sa vo tme ligotal, a ďalej nechcel ísť, len zase unúval:

„Daj mi, Lomidrevo, čo je nie tvoje!“

„Čuš!“ povedá tento, „veď ju už dostaneš.“

S tým šiel zrovna ku zámku. Nikdy tú krásu a slávu nevidel. Všetko sa od zlata blyšťalo! Ale dnu ako? Zámok sa trblietal na stračacej nôžke a nikdy nezastal. Lomidrevo dupol tri razy nohou a hneď zámok stál ako prikovaný a brána sa rozletela.

Šiel dnu.

Princezná ho ešte na oblok zazrela, kde vyšívala, a bežala mu v ústrety.

„Ach,“ povedá, „čože myslíš, človeče! Načo si ty sem prišiel? Utekaj, ako len môžeš, utekaj! Môj muž, drak s dvanástimi hlavami, len tu na dvanásť míľ ku včelám odišiel, ak ťa ten tu zastihne, hneď bude po tebe. A už sa má domov vrátiť.“

„I, princezka, lenže sa netrápte,“ hovorí Lomidrevo, „ja sa vášho muža neľakám.“

A potom jej vyrozprával o jej dvoch starších sestrách.

Tu sa jej srdce prvý raz, ako tam bola, zradovalo, ale sa začala aj o Lomidreva báť, bo ten jej muž bol veľmi mocný. Už ho len usadila vedľa seba a hneď mu doniesla za pohár vína, aby sa ním potúžil, že hneď tri razy mocnejší bude. Ani ho dobre nedopil, už sa zem triasla a obloky brnčali, lebo drak práve sa od včiel pohýnal a svoj dvanásťcentový buzogáň na dvor hodil, aby si ho niesť nemusel. Lomidrevo vyskočil von a ho nad hlavou pozvŕtal a ešte raz ďalej mu ho zahodil. Drak začal preklínať, že ho on naučí, kto mu to také pletky vystrája, ale sa len vrátil pre buzogáň, na plece si ho položil a rozjedovaný domov sa ponáhľal. Prišiel taký rozsršený, zubami škrípal a z pyskov sa mu plameň valil. Lomidreva ešte zďaleka zapáchol a:

„Fuj, človečina smrdí!“ zaručal hneď ako byvol.

„Ktože by sa ti sem opovážil,“ chlácholila ho princezná, „veď by sa ťa bál!“

„Nepleť sa mi, len sem s ním, kde je!“ ručal drak.

„Tu som!“ postavil sa Lomidrevo s valaškou pred neho.

„Tu si,“ povedá drak, „a nebojíš sa ma?“

„Čo by sa ťa bál? Lepšie ja znám buzogáne hádzať ako ty.“

„No, veď až si to ty bol, tak si chlap! Sem ruku, nech ťa statočne uvítam!“

Stisli si ruky; Lomidrevovi krv z prstov vysíkla, ale drakovi v prstoch koštiale sa zmelili. Od bolesti drak spískol a plameňom ho zarazil.

„Ej,“ povedá, „či to dakto slýchal, že si ty taký chlap. Ale si len zavečerajme, potom sa opáčime, kto sme, čo sme. Lebo by to len veľká potupa bola, keby tvoja jedna hlava nad mojimi dvanástimi panovať mala.“

A tak vrelo v drakovi od jedu ako v kotle.

Princezná doniesla oceľový chlieb a železný nôž a drak ponúkal Lomidreva.

„Nepotrebujem sa oceľovať,“ odpovie Lomidrevo, „mňa moja mať za sedemnásť rokov naveky oceľovala a vo svete som sa už dosť zahartoval. Ale po tvojich prstoch poznávam, že si sa ty ešte dosť nezahartoval, a tak sa len dobre zaoceľuj!“

Po večeri vyšli na oceľový tok sa pasovať.

„Hoj, čože, čo!“ začne sa drak zdúvať, „či ja mám s takou muchou bojovať? Hanba a večná potupa mi bude, že sa s tebou pobabrím. Ale už len vydýchni tvoju dušu, komu chceš. A ty, Harfa, nehraj (Harfa bol jeho kôň s dvanástimi krídlami, na ktorom sa nosieval), a ty, vtáku, nespievaj, pokým ho zo sveta nepopracem.“

Vtom schytil Lomidreva a do pása ho mrštil do ocele.

Lomidrevo sa na tom nahneval, vyskočil, objal draka, že len tak kosti v ňom sprašťali a vrazil ho do tej ocele ako skalu do vody. Hneď sa mu tri hlavy odtriasli a omdleli. Zatým uchytil valašku, hlavy mu roztĺkol na prach, alebo postínal ako makovice. Po toľkej bitke si odfúkol a šiel po krásnu princeznú.

Tá sa nemeškala zhotoviť. Vzala zlatý prútik znado dvier, udrela ním zámok a ten sa hneď na zlatô jablko obrátil. To ona i s prútikom oddala Lomidrevovi, aby jej ho len potom vrátil, keď mu svoju ruku za to dá. Tak sa pobrali preč. Zlatô jablko im cestou svietilo, a tak už Lomidrevo aj bol zabudol na Laktibradu. Len tu, ako dochodia ku diere, zavolá zase za nimi:

„Daj mi moju bradu!“

„Tu si ju máš a už ma toľko nemrz!“ — hodil mu ju Lomidrevo, a ten zaberal preč, že by ho ani všetci čerti neboli dohonili.

Teraz Lomidrevo najprv princeznú uviazal na povraz, potrhol a tí ju hore vytiahli.

Ale tu si on voľač pomyslel:

„Počkaj,“ povedá, „tí by mňa mohli zriadiť!“

Keď povraz dolu priletel, nepriviazal on seba naň, ale jednu veličiznú skalu, tú im dal hore ťahať a sám sa odstúpil na stranu. Ti dvaja tú skalu dobre vyše polovice vytiahli, a potom povraz odrezali. Skala zletela dolu do pekla a taký hrmot narobila, že všetko, čo len nohy malo, na druhú stranu pekla poutekalo.

Lomidrevo chodí, blúdi po tom pustom pekle, až raz predsa na živú dušu natrafil. A to boli mladé knochta vtáky, ktoré práve jeden had z hniezda chcel vyžrať. Lomidrevo ovalil hada valaškou, hneď mu hlavu rozmiaždil Vtom ale priletel starý knochta vták a chcel Lomidreva zožrať. Že, povedá, ešte človečinu nejedol, a tak že mu nemôže odpustiť. Ale tie mladé gangoľčatá prosili za neho, že im vraj, život ochránil. Ako to starý vták počul, hneď mu odpustil, a len čo si za to vyberie, že mu mladé ochránil?

„Nič,“ hovorí, „len ma odtiaľto na druhý svet vynes!“

„To sa ti stane po vôli, ale najprv choď, nájdeš tu vedľa tohto potoka barany sa pásť. Zabi mi z nich sto a poklaď do sudov, potom aj toľko sudov vody naberieš, všetko na mňa pokladieš a tak sa pohneme von. Keď mi ale v letku plameň z úst bude búchať, zakaždým jedného barana mi dnu hodíš a vodou zaleješ. Ak to len raz neurobíš, spadneš dolu a rozbliakneš sa ako smola.“

Hneď šiel Lomidrevo barany rezať, a keď narezal sto, pokládol do sudov. Potom i toľko bočiek vody naložil na vtáka, a tak leteli von. Vtákovi neústavne plameň z pyska vyblkoval; ale barany stačili aj voda hasiť mu ho. Len tu už pri samom vrchu zabrčkne sa mu taký plameň z úst, aký nikdy predtým, a Lomidrevo už mäsa nemal. Skoro vychytil nôž spoza pása, vyrezal si spod kolena kus mäsa a to hodil vtákovi. Tak sa na vrch dostal. Tu povie ten knochta vták:

„Ej, povedzžo mne ty, z čoho to sladkô mäso bolo, čo si mi naostatok hodil?“

„To bolo mäso z môjho bonca.“

„No, keby ja bol vedel, že je ľudskô mäso predsa len takô dobrô, nikdy by ja tebe nebol odpustil. Ale teraz už aj tomu spomôžeme!“

A vychriakal mu ho na to miesto naspäť a ono sa mu naraz pekne prirástlo.

*

Lomidrevo šiel prosto do toho kráľovského mesta. To bolo už teraz celé červeným súknom obtiahnutô. Príde k hostinskému a opýta sa:

„Čo tu za chýr u vás?“

„Chlapi sme!“ odpovie hostinský, „nášho kráľa skapané tri dcéry sa našli. Teraz sa dve staršie vydávajú za tých dvoch, čo ich oslobodili. I tá najmladšia mnoho má pytačov, a tak odpoly je už aj sľúbená jednému. Ale ešte nechce ísť na sobáš, kým vraj nebudú mať všetky tri také šaty, ako tam dakde na tom druhom svete nosili. Preto už len krajčíra hľadáme, čo by tie šaty ušil, a hneď bude pre celô mesto veľká svadba.“

Lomidrevo sa po meste vyhlásil, že je on krajčírsky tovariš a že tie šaty ušije. Naraz mal na každý prst aj desať majstrov. I ten, i ten, každý ho chytal k sebe do roboty, lebo za tie šaty veľa peňazí bolo sľúbenô. Ale Lomidrevo pohľadal toho najchudobnejšieho majstra a k tomu stal do roboty. Tu si vypýtal osobitú chyžku, že on tie šaty do rána ušije.

„Ušiješ hroma,“ myslel si krajčír, „keď ani nemáš z čoho!“ — a dal pozor kľúčovou dierkou, čo ten v tej chyžke robiť bude. Lomidrevo vytiahol kúsok plátna z kapsy a strihal ho na drobulinké kusy. Ked bolo postrihanô, povedal krajčír k sebe:

„No, to ani čert do rána nepozošíva!“ a šiel spať.

Keď všetko v dome posnulo, vytiahol Lomidrevo z kapsy medenô, striebornô a zlatô jablko, prútikom ich šibol a stal sa z každého zámok. Povynímal z nich, čo bolo treba, a spal do rána spokojne.

Ráno prišli od kráľa, že či už šaty hotové.

„Už,“ povedá, „ale nech pošlú plácu za ne!“

Priam dovliekli drevianku dukátov, aby ich len von vydal.

„Ešte ich,“ povedá, „nevydám von, kým si princezné samy neprídu po ne!“

A dukáty oddal majstrovi, že on to vraj pre seba nepotrebuje.

O chvíľku pribehne tá najstaršia princezná pre svoje šaty a Lomidrevo ju pľasol, že či on pre takú potvoru šaty šil? Princezná ušla — a majster doňho:

„Že čo,“ povedá, „myslí? Že ich oboch zabijú!“

Ale ho Lomidrevo utíšil, žeby sa nič nebál; a len tie šaty za princeznou poslal.

O chvíľu prišla tá stredná pre svoje. I tú takým spôsobom privítal; že on pre také potvory šaty nešije. Majster ho chcel vyprášiť z domu, bo sa zase bál o život, ale Lomidrevo ukázal strieborné šaty, tie poslali za princeznou a bol pokoj. Teraz prišla tá najmladšia a Lomidrevo ju bozkal. Majster už doňho letel, že ho odstrčí, lež tu ho princezná poznala a objala. Naraz tam obliekla zlaté šaty na seba a šli prosto na sobáš.

Po sobáši všetko sa vysvetlilo. Kráľ chcel tým dvom svoje dcéry odňať a potrestať ich, ale Lomidrevo to nedopustil, že si ich vraj i tí zaslúžili. Naposledok vyňal tie tri jablká z kapsy a z toho zlatého jablka urobil tam všetkým pred očima zlatý zámok; to striebornô zahodil na míľu zeme od mesta a z toho tam sa spravil strieborný zámok; a to medenô zahodil na dve míle, i tam sa postavil medený zámok. Teraz traja kamaráti so zámkami sa podelili a každý so svojou princeznou do svojho odišiel a Lomidrevo nad všetkými kraľoval.