Ružová Anička

Ružová Anička

Mali raz jedni chudobní rodičia utešené dievčatko a chlapca, voľač staršieho. Dievčatko volali Aničkou a chlapca Janíkom. Deti, ako také malé, pravdaže, najradšej len zabávali sa.

Chlapec najradšej robil si vozíky a potom v kamarátstve behal s nimi po dedine. Dievčatko chodievalo najradšej k vode, tekúcej vedľa otcovej záhrady. V tej vode bývalo dvanásť vodných paničiek. A tieto, ako Aničku pri vode zazreli, popremieňali sa hneď na zlaté kačičky, vyleteli na breh a tam uzabávali sa s ňou do dobrej vôle. Krem svojich rodičov nemala Anička nič milšieho na svete, ako takto pozabávať sa so zlatoperými kačičkami.

Znenazdajky umrela Aničke dobrá mamka. Otec obzrel sa po pomoci pri hospodárstve aj pri malých dietkach a vzal si druhú ženu. Anička dostala mrchavú macochu. A čo horšie, macocha mala tiež dievča, asi v tých rokoch, ako bola Anička. Volali ho Katou. Kata bola špatná a nedobrá.

Ale roky míňali sa a dievčatá dorastali. Tu macocha všetko len pre svoju Katušu: i dobré jedlá, i pekné šaty, i chvály nad chvály; Aničke nič, iba ovsený chlebík, hrubú košelicu, plátennú sukienku a robotu na všetky strany. Pritom ale nebolo tých daromníkov, oplanov a potvor, do akých by jej nebola vynadala každý bohovitý deň. A kde len mohla zadrapiť sa do nej - no, a zádrapku našla si hneď - tam ju vyhrešila a ešte aj pred cudzími ohovárala. Ani len tej jedinkej radosti s kačičkami jej nedopriala. Ale keď ju zazrela čo len blížiť sa ku potôčku, už to ozývalo sa na všetky strany:

„Ty daromnica, lehnivica! Stará kobza[35], nehanbí sa, ako deti, s kačíčenci poihrávať? Či ty už nemáš čo robiť! Či chceš, aby ja pre teba pretrhla som sa v robote?“

A ešte keď ju pri nich dopáčila, to rozbehla sa medzi ne, nôžky, krídelká im polámala a tak ich papekom rozháňala na všetky strany. Ale kačičkám zahojilo sa to skoro vo vode. Na druhý raz tiež prišli k Aničke, a táto aspoň mala komu požalovať sa na svete.

Maznavá Kata ani nehla sa z izby, tá si len povoľkávala. Ku kačičkám už preto nešla, ba ani vystáť ich nemohla, že Anička k nim chodievala. Čo ti tu nestalo sa? Krem toho utešená Anička obrástla, krásnymi ružami, že až radosť bola podívať sa na ňu. A to len preto, že kačičky rada videla. Kata ale obrástla strapatým tŕním, že to až strach bolo vidieť. A to tiež len preto, že kačičky vystáť nemohla. Pukalo to macochu. Začala zo svojej dievky tŕňa obsekávať, oblamúvať; a to iba horšie rozstrapatelo sa na nej. Začala aj z Aničky utešené ruže šarpať: ale tie rozvíjali sa vždy krajšie.

Z Aničkinho bračeka Janíka vyrástol tiež hodný šuhaj. Už bol aj v službe od viacej rokov u jedného bohatého mladého pána, ktorý za tou vodou, ale kdesi ďaleko býval. Dávno už nevideli sa s Aničkou; bo táto ešte ani nebola obrástla tými ružami, keď jej braček musel z domu. Chcela ona, aby aspoň jej podobu videl, keď ju samú vidieť nemôže. Dala sa teda ukradomky odmaľovať a ten obrázok, tiež tak, čo macocha nič nezbadala, poslala svojmu bračekovi.

Janík dostal utešený obrázok. A poktorúc skončil si robotu, utiahol sa od všetkej čeliadky do svojej chyžky, tam pozamykal sa, obrázok vykrútil — a zahľadel, zahľadel sa naň, až tak menilo sa mu v očiach. Raz ti ho len slzy zalejú a on začne nariekať:

„Ach, sestrička moja krásna, keby som ťa ja ešte len raz vidieť mohol! Ach, veru si mi opeknela! Ej, veru si nezaslúžila macochino kliaťa, ale by si zaslúžila, aby si mi bola bohatou paňou!“

A vynariekal sa celý večer nad pekným obrázkom, a to i na druhý i na tretí raz — a tak deň po deň.

Druhá čeliadka spočiatku na Janka ani nepodbala. Ale keď len uťahúval a uťahúval sa od druhých, striehli za ním, až ho aj vypočúvali. Na jazyku neobstalo sa im to už potom, ale šlo vždy ďalej ako oheň, až prišlo aj samému pánovi do ušú. Spočiatku aj ten, že to azda nič vo veci. Ale keď čeliadka neprestávala pošuškávať si o tom, poď on zvedavý sám pod Jankove dvere. A náš Janko i v ten večer ak vykladá, tak vykladá nad obrázkom svojej sestričky: „Ach, sestrička moja krásna, keby som si ja teba ešte len raz vidieť mohol! Ach, veruže si mi opeknela! Ej, veru si nezaslúžila macochino kliaťa, ale by si zaslúžila, aby si mi bola bohatou paňou!“

Mladý pán počúva, koľko počúva, až raz odmykne dvere a šuchne sa do izby pred Janka. Chcel Janko obrázok popratať, ale už bolo pozde. Zahľadel sa sám pán na krásnu ružovú Aničku.

„No, čože je toto, ktože je toto? Povedzže mne ty, Janko!“ začne po chvíli vyspytovať sa pán.

A milý Janko vyhovára sa, ako vie, že veď je to len taký obrázok.

„Ej, ale veď si ty nariekal, že to tvoja sestrička!“

Chcel Janko vykrúcať, že kde by on takú sestru mal, ale pán mu nedal.

„Ak ty mne, hľadže, čistú pravdu nepovieš,“ vravel pán, „tak, jaj, beda tebe aj tvojej koži. Vieš, že som nezvykol žartovať, ale dám z teba trebárs pásy drať!“

Keď to už nastoľko prišlo, že pán takto hrozil, priznal sa Janko, že tá na tom obrázku je jeho vlastná sestra.

„No, keď je tvoja vlastná sestra,“ povie pán, „zapriahni mojich najkrajších šesť paríp do môjho najkrajšieho hintova a dovez mi tvoju sestru za ženu. Ak mi ju dovezieš, lepšieho švagra nikdy by si nemal, ako na mne budeš mať; ale ak ju od tej macochy nedovezieš, dám ťa zaživa v kochu zaúdiť!“

Pán rozkáže, sluha musí.

Ráno ešte len zore zapaľovali sa, už šesť bujných žrebcov, v pozlátistom hintove zapriahnutých, zadupotalo na dvore. Janko pľaskol bičom a hybaj von bránou, ako na tátošoch, pre svoju krásnu sestričku. Nestavil sa nikde, iba pred otcovým domom.

Vníde do izby — tu radosť nad radosti! Akoby bol znovu narodil sa im, tak zaradovali sa mu otec aj sestra, čo ho už od rokov nevideli. Len macocha kabonila čelo, čo to z toho bude, lebo tá hneď voľač šípila. A veru Janko, len čo sa uvítali, netajil, čo je vo veci.

„Ach, sestrička moja drahá,“ hovoril, „len načo si mne ty ten obrázok poslala? Nešťastne som pri ňom pochodil, dostriehol ma pán, keď som prizeral sa naň. A teraz vypravil ma na tých paripách pre teba a že ak ťa nedoveziem, dá ma zaživa v kochu zaúdiť.“

„Ach, braček môj drahý, to si ty nezaslúžil, aby teba pre mňa za živa údili,“ vzdychla si Anička. „Už ak by tak malo byť, radšej len pôjdem s tebou, hoc ani neviem, kde ma to zavezieš.“

Aj ona vyberala sa hneď na cestu.

Ale to macochu mrzelo, že by Anička mala viezť sa na šiestich paripách bohatému pánovi za ženu a jej Katuša doma ostať. Už sám Pán Boh vie, ako to bolo, ale skryla ona svoju strapatú Katu vopred do koča, a keď Anička sadala, sama posadila sa k nej nasilu.

Janík pleskol bičom ponad šesť bujných žrebcov, a tie schytili sa ako tátoše. Keď ponad vodu leteli, nachýlila sa Anička von z koča, aby ešte aspoň raz podívala sa na vodné paničky. Len vám ju tu pľuha macocha posotila a Anička vyletela von z koča do hlbokej vody. Ako čo by nič nebolo, vytiahla potom stará striga svoju strapatú Katu zdakadesi spod sediska, posadila k sebe a viezla bohatému pánovi za ženu.

*

A pán ledva mohol dočkať sa krásnej ružovej Aničky. Vyzeral koč zďaleka, a keď videl, ako Janko na paripách už do dvora vháňa, bežal naproti a zavolal:

„No, Janko, či si mi krásnu nevestu doviezol?“

„Doviezol, môj pane, doviezol!“ zavolal aj Janko.

Pán priskočil hneď ku koču; ale ako sa zarazil, keď v koči miesto Ružovej Aničky zazrel tŕňovú potvoru!

„Nuž ale táto potvora smela ešte do môjho koča sadnúť? Nuž ale, Janko, či je toto tá tvoja nádobná[36] sestra?“ volal nahnevaný pán.

A macocha chytro prehovorila:

„Hja, veru je toto jeho sestra, ja som jej mať; doviezla som ju vám za ženu!“

Janko na to všetko iba zdúpnel a onemel. Ružovú sestričku posadil si do koča, a teraz vyšla z neho strapatá Kata. A kde Anička zmizla, a či sa to tak premenila odrazu? To nechápal, to mu len hlavu celkom zmútilo. Nahnevaný pán len toľko vyriekol:

„Takto opovážil si sa oklamať ma, ty svetský klamár? Čo prisľúbil som ti, to budeš mať!“

A hneď dal rozkaz čeľadi, aby Janka živého zakvačili do kocha. Strapatú ale Katu i s jej materou dal v čerty odprášiť, aby šli, skiaď prišli, len aby jeho oči viac takú potvoru ani nevideli.

V kúrňave horkého dymu zadusil sa Janko. Ale pán dal ešte aj potom a jednostaj páliť pod ním a čmudiť mokrou slamou, aby vyschol na triesku a zaúdil sa na sadzu. Sám ale nemal od tých čias pokoja, nemal miesta, ani noci, ani dňa. A to, čo mu tá Ružová Anička z toho obrázka naveky bola pred očima. A jednostaj len na tom myslel, kde by on predsa takú pannu dostať mohol za ženu.

Raz ti mu príde čeliadka oznámiť, že keď pod Jankom tú slamu pália, každý večer tam akési ženské nariekanie počuť a zrozumieť len toľko:

„Ach, braček môj drahý, veruže si mi nezaslúžil, aby teba pre mňa aj za živa, aj takto ešte po smrti údili! Ach, veruže nás oboch zlostná macocha navnivoč priviedla!“

Každé ráno že potom na ohništi krásne perly nájdu, čo dolu kochom padajú, a že to veru nebodaj slzy z nevinného plaču.

To bola novina, nad ktorou milý pán mal ešte len teraz čo hútať a nepokojiť sa celý boží deň. Aj večer ešte len tam bol, kde ráno: nevedel, čo pomyslieť si o tom a len chodil hore-dolu po izbe. Zrazu ale zastane a položí krížom ruky na hruď a hlavu ovesí, ako komu už ani sem, ani tam. Ako tak utíši sa, počuje, že čosi zašušťalo v obloku. Ide ta a oblok otvorí a pozerá na všetky strany. Ale vonku všetko ticho. Iba už, ako chce zase oblok zaprieť, zaleskne sa mu tam hŕba zlatého peria v kútiku obloka. On zhrnie perie, zanesie si na stôl a prikryje pekným lesklým pohárom, až tak utešene zasvietilo sa mu po izbe.

Vtom príde mu aj čeľaď oznámiť, že to nariekanie zase počuť, aj perly dolu kochom padajú. Hneď bežal sám presvedčiť sa o tom. Počúva, počúva, až i tie slová počuje:

„Ach, braček môj drahý, veruže si mi nezaslúžil, aby teba pre mňa aj za živa, aj takto ešte po smrti údili! Ach, veruže nás oboch zlostná macocha navnivoč priviedla!“

Tušil, že nebodaj opravdová Ružová Anička tam narieka a macocha s tou privezenou strapaňou dáko šibalstvo vystrojila.

Hej, veru vystrojila, keď krásnu Aničku do hlbokej vody z koča vysotila! Ale Pán Boh ešte dobrý! Nedal Aničke ani tam zahynúť. Tie vodné panny, čo ich tak rada mala, prijali ju medzi seba. Požičali jej zlaté perie a ona potom ako kačička s nimi plávala, a keď perie zo seba striasla, zase na pannu premieňala sa.

Ona to bola, čo aj dnes večer na pánovom obloku zašušťala, keď zlaté perie zo seba striasala; ona si to naozaj brata Janíčka oplakávala a z jej nevinných slzičiek padali tie čisté perly okolo ohnišťa.

Opamätal sa aj pán, že to akiste dačo bude aj s tým perím, čo v izbe pod pohárom zanechal. Tuná už počul, čo mal počuť; šiel teda do izby čakať, čo tam bude pri tom obloku. Mohlo byť priam spolnoci, keď tu zašuští čosi pod tým oblokom a po chvíli ozve sa milý hlas:

„Mladý pán, mladý pán, daj mi moje perie!“

„Aké perie? Ja žiadneho peria nemám.“

„Moje zlaté perie, čo si mi vzal z obloka.“

„Tvoje zlaté perie je tu na stole, poď si preň!“

„Ty si mi ho vzal, ty mi ho daj!“

„Ja som ti ho vzal; ale si poď sama preň!“

V roztvorenom obloku zajasala sa na to tvár ružová a pomaly spúšťala sa dnu panna, krásna, ako tá ranná zora. Mladý pán poznal hneď, že toto musí byť Ružová Anička. Chytil ju za ruku, ako načahovala sa pre zlaté perie.

„Tu si, moja drahá, už ťa viacej nepustím!“ zvolal od radosti.

Tá ale menila sa mu v rukách na žaby, na hady a bohvie na aké nepotvory. On len držal a volal:

„Nepustím ťa, nepustím, kýmkoľvek nespravíš sa mi na takú krásnu ako si predtým bola!“

Naostatok premenila sa mu na utešené dievča, na spravodlivú Ružovú Aničku, akou prv bývala. Objala si ho aj ona srdečne a ďakovala mu, že ju vyslobodil.

Naskutku dal pán Janka z kochu dolu zosňať. Anička potrela ho živou masťou, ktorú od vodných paničiek doniesla. Ožil Janko a skočil sto ráz krajší a hodnejší na nohy, ako predtým bol.

Nebolo im treba veľa vravieť; boli si všetci svoji, aj otca si ešte k sebe vzali. Mladý pán zosobášil sa s Ružovou Aničkou a všetci ľudia vraveli, že si veru zaslúžila byť takou bohatou paňou.

Nuž a zlostná macocha i s jej strapatou Katou že čo?

Pokuta ich minúť nemohla. Pán si ich dal pred seba postaviť. Najprv ich dobre vyhrešil, ako to zachádzali s krásnou Aničkou; potom ale, že ho tak oklamať a dvoch nevinných o život pripraviť chceli, nasúdil im to, čo Janko pre ich šibalstvo podstúpil. Tam v tom kochu tie odvisli, tam v neústavnom hustom dyme údia sa azda až dosiaľ, ak neodpadli. Ale nikto nezaplakal nad nimi, iba ak ponad ne preletujúce vrany tu i tu chripľavo zakvákali. a