Tri zakliate kniežatá

Tri zakliate kniežatá

Bol raz jeden kráľ. Nenadobýval už, len trovil. A bol taký trovný, že by bol pretrovil aj všetky poklady sveta, keby ich len bol mal! Ale čože, keď už ani tej nitky na ňom jeho nebolo!

„Eh,“ povedá, „pomoc ľahká — a čo nebolo, bude! Oddám sa na zverinu, tej ešte dosť po horách, a na tú poľovať nezbráni mi žiaden duch.“

To aj urobil. Čo tam dakde ešte mal jeden zámok, na ten utiahol sa a odtiaľ chodil poľúvať do hôr na tú zverinu. Čo ulovil, z toho živil sa so ženou aj s troma dcérami.

Raz, ako tak poľoval, nastrieľal kopu zveriny a mohol mať na tom dosť. Ale ešte jeden zajac vyskočil pred ním. „Ani tebe neodpustím,“ pomyslel si a vtom už bol namieril a zastrelil ho. Ale tu začne sa hora lámať. On ozrie sa a vidí, ako ozrutný medveď valí sa chrasťou; kde kročí, všetko zdrúzga a mumle a reve, až otriasajú sa hory. Kráľ zdúpnel od ľaku a zastal ako peň. Medveď ale zopäl sa pred neho a položil predné tlapy na jeho plecia a zreval:

„Tu si mi ho! Hneď strasiem ťa do klbka! Ako opovažuješ sa mi poddaných kántriť? A teraz zastrelil si mi tu predo mnou môjho najvýslužnejšieho mládenca. Za toho alebo život dáš, alebo mi sľúbiš najstaršiu dcéru za ženu. O štrnásť dní prídem si pre ňu.“

Nebolo mu z medvedích pazúrov ani sem, ani tam, sľúbil teda dievku medveďovi, a ten ho prepustil. Doma neriekol nič, len už chodil, ako komu svet odnechce sa, keď tu už viac ani len na tú zverinu poľovať nesmel a s dievkou ani nevedel, ako mu bude. Ale takto nič po nič nechcel ju medveďovi prepustiť. Na ten štrnásty deň postavil tuhú stráž okolo zámku, aby strieľala, kadenáhle najmenšia zver priblíži sa.

A na ten štrnásty deň všetko ticho až do poludnia. Iba na poludnie prihrmí na dvanásť hintovoch panstvo do dvora. Z predného hintova vystúpi mladé knieža, z ostatných zostupujú páni a za nimi mládenci vnášajú bohatstvá do zámku, že to dary pre nevestu a pre pánov rodičov. A knieža klania sa kráľovi, kráľovnej i kňažnám a pytač jeho vystúpi a pýta preňho najstaršiu dcéru za ženu. Ani dcéra, ani rodičia nemali by nič proti tomu, len už utrápený otec ozve sa:

„Tak by tak slušala sa kráľovská kňažná za knieža. Ale čože, keď som si ju sľúbiť musel ohave medveďovi, a just je hodina, keď si tá opacha má prísť po ňu.“

„Ej, čo by tam medveďovi! Veď ju azda zvieraťu nedáte? A keby medveď aj prišiel, máte tam tuhú stráž, tá ho poľahku spasí,“ prehovorilo knieža kráľa.

Nuž tu boli hody z hotového, čo knieža donieslo, až do večera. Večerom ale posadili mladuchu do predného hintova ku kniežaťu a všetko panstvo ako bolo prihrmelo, tak aj odhrmelo preč.

Ale milý kráľ, ako začal hodovať dnes, tak neprestal troviť z hotového a hostina šla za hostinou. Kamsi-čosi našiel sa zase, kde prv bol — na biedovisku. Nebolo mu treba už ani rozmýšľať, čo má v taký čas robiť: poľúval zase. Kremä že nestrieľal na predošlú zverinu, aby voliak nestretol sa s tým medveďom, ale strieľal na vtáky. Všetko šlo do času dobre. Raz ale vidí, ako naháňajú sa pred ním dva jastraby. Namieriť, streliť, to stálo ho len za pomyslenie — a v letku zrazené jastraby čupli mu pred nohy. Ale vtom hučí hora, lámu sa vrchovce stromov a predesenému kráľovi spustí sa na plece strašný orol a zvolá:

„Už mi ho síc z pazúrov neumkneš! Ako opovažuješ sa mi poddaných kántriť? A teraz zastrelil si mi tu pred očima najlepších dvoch vojakov. Za tých alebo život dáš, alebo mi sľúbiš strednú dcéru za ženu. O štrnásť dní prídem si pre ňu!“

Nebolo mu z orličích pazúrov ani sem, ani tam; sľúbil dievku orlovi a ten ho prepustil. Doma neriekol ani dobra, ani zla. Len chodil s ovisnutou hlavou, ako komu nič viac nesladí sa na svete. Už ani na tie vtáky strieľať nesmel. Ale schápal sa, že dievku ani tak orlovi nedá, keď tá prvšia nedostala sa za medveďa. Na štrnásty deň dal ostrú stráž, vyzerajúcu ustavične hore ponad zámok, či voľač nezblíži sa.

Ale tam nič, ani len krielcom nezašuchotalo. Iba zrazu na poludnie prihrmí na dvanásť hintovoch panstvo do dvora. Z predného hintovca vystúpi ešte krajšie knieža, z ostatných zostupujú páni a za nimi mládenci znášajú bohatstvá do zámku, že to dary pre nevestu aj pre pánov rodičov. A knieža klania sa kráľovi, kráľovnej aj kňažnám a pytač vystúpi a pýta preňho strednú dcéru za ženu.

„Nič by sme nemali proti tomu, keby tak bola božia vôľa,“ rečie otec; „ale vy ste prišli práve na hodinu, keď ozruta-orol má si prísť pre ňu, ktorému prisľúbil som ju voľ-nevoľ.“

„Ej, čo by to tam orlovi! Veď ju azda za zviera nechováte! A keby aj orol doletel, máte tam ostrú stráž, tá ho vopred dopáči a na večnosť spasí,“ prehovorili svatovia kráľa.

Nuž tu boli hody z hotového, čo knieža donieslo, až do večera. Večerom ale posadili mladuchu do predného hintovca s kniežaťom dovedna a všetko panstvo, ako bolo prihrmelo, tak odhrmelo preč.

Milý kráľ ale, ako začal hodovať dnes, tak neprestal troviť z hotového a hostina šla za hostinou. Boli hody, ale len do času, až kráľ našiel sa na horšom ako prv - na hladovisku. Hladovať s ním nechcelo sa nikomu, nuž ho nielen priatelia, ale aj sluhovia opustili. Ostal jedine so ženou a s dcérou na osamelom zámku. Nebolo s kým už ani poľúvať, ani na vtáky chodiť, hoc by priam nebol obával sa ani medveďa, ani orla. Čo tu robiť? Voľačoho musel predsa chytiť sa, aby tam od hladu nepohynuli. Pripravil si udicu a s tou chodil okolo brehu mora ryby vňadiť a chytať. Dobre mu šlo aj toto remeslo do času a raz vytiahla sa mu za udicu hlavátka ozaj utešená. Tu ale vzbúri sa odrazu celé more; luny čliapkajú na breh, lenže ho tadnu zmyjú, a v nich objaví sa mu ryba, ale ohava, zaháňa sa chvostom na neho a volá:

„Spláknem ťa naraz doprostred mora, ty červiačik! Ako opovažuješ sa mi poddaných kántriť? A tu predo mnou zaškrtil si mi najvernejšieho sluhu. Za to alebo život dáš, alebo mi sľúbiš svoju najmladšiu dcéru za ženu. O štrnásť dní prídem si pre ňu.“

Nebolo mu ani tak, ani tak; sľúbil dievku rybe, a s tým obišlo sa mu nasucho. Doma neriekol ani dobra, ani zla; len už vyzeral ako to umučenie. Nemohol si síce ani predstaviť, ako by ryba z mora mohla dostať sa na vysoký zámok, ale šupelo mu to predsa až do toho štrnásteho dňa.

Na štrnásty deň všetko pokojne, ani len vetrík nezavial od toho mora. Ale zrazu na pravé poludnie prihrmí na dvanásť hintovoch panstvo do dvora. Z predného hintova vystúpi knieža ešte vždy krajšie od predošlých, z ostatných zostupujú páni a za nimi mládenci znášajú bohatstvá do zámku, že to dary pre nevestu aj pre pánov rodičov. A knieža klania sa kráľovi, kráľovnej aj kňažnej a pri boku stojí mu pytač a pýta najmladšiu dcéru preňho za ženu.

„Čože by sme mohli mať proti tomu, keby tak bola vôľa božia?“ vraví utrápený otec. „Ale s našou dcérou Pán Boh chcel inak naložiť. Voľ-nevoľ musel som ju prisľúbiť rybe ohave, ktorá mňa do mora spláknuť chcela. Na zlú prišli ste hodinu, kde aj tá ohava sľúbila sa pre ňu.“

„Ej, čo by to tam! Hodina už prešla, a veď len hádam nemyslíte, že by ryba, ktorá nemôže byť bez vody, dostala sa kedy na váš vysoký zámok. A čo aj, ľudskú podobu nedáte za zviera — my sme tu prvší, my veru od svojho neodstúpime!“

Tak a všelijak prehovorili svatovia kráľa a mladá bola rada. Nuž tu nastalo veselie, že len tak šumelo, až do večera. Večerom ale posadili mladuchu ku krásnemu kniežaťu a panstvo, ako bolo prihrmelo, tak vymlelo sa to všetko. Zámok ostal pustý a kráľ i s kráľovnou samotní v ňom.

*

V tú noc prisnilo sa to už inak kráľovi. Omrzelo ho to ustavičné trovenie z hotového a zatým biedenie a ponevieranie sa životom. Ráno vstal už ani nie ten, čo dakedy býval, a oddal sa naozaj na pokájanie. Oľutoval hneď aj to, že si dcéry len tak ako zapredal a vydal, ani sám nevie, kde a za koho. Ženu odprosil nastokrát, že pre jeho márnotratnosť a nerozvážlivosť toľko trpela, aj o dcéry prišla. Čo mali pozakladané, to povymieňal a dlhy poplatil; najal poriadnych sluhov, statočných ľudí pozvolával do rady a správy a začal už teraz ako načim krajinu spravovať a dobre gazdovať. Skoro mal aj na koho. Lebo kráľovná prišla do ťaže a porodila krásneho synka.

Krásny synček vzrástol čo nevidieť v driečneho šuhaja a najradšej bavieval sa po záhrade, keď mu už tak prišlo urobiť si po vôli. Raz prišlo mu tak nevdojak pozrieť na kvetné hriadky. Všetky prekvitali, len tri boli cele zapustené. Opytuje sa záhradníka, že čo to, prečo to; ale ten mu to len tak voliak zašamotil, že to nič. Rozkázal mu, aby aj tie hriadky pekne pokopal a dačím vysadil. Ale keď prišiel do záhrady na druhý aj na tretí deň, hriadky boli také zapustené akokoľvek aj predtým.

„Nuž čože je toto? Či si ma už dva razy nedopočul, či neposlúchol?“ ohriakol sa na záhradníka a už teraz ho nepopustil, načo je to, prečo je to tak, kým mu tento nevyjavil, že sú to dakedajšie hriadky kráľovčíkových skapaných sestier a že tie na zármutok po nich také spustnuté ostávajú. Tak že to prikázala aj kráľovná.

Kráľovčík bežal pravo k matke, aby mu už teraz ona vyjavila, čo je to s tými hriadkami aj s jeho sestrami, keď dosiaľ o tom nezjavili mu ani najmenšie. Nevoľná mať iba rozplakala sa, keď jej tie hriadky a sestry naspomenul.

„Ach, tak je, tak, syn môj,“ hovorila, „aj tie pusté hriadky v záhrade smútia, keď my od rokov neznáme, za koho sme si deti dali a kde sú nám. Aby teba nebolo, už by som i sama bola uvädla od žiaľu.“

„A ja, mať moja, vám ešte aj sestry vyhľadám, aj všetko ešte dobre bude,“ povie kráľovčík.

„Jaj, len to nie, syn môj, len to nie!“ bedovala mať. „Toho bála som sa naveky, že ešte aj ty pustíš sa mi za nimi a tam zahynieš. Ani len otcovi nesmieš zjaviť, že ty o tom dačo vieš; ten by nás vari tu pobil.“

Ale synovi to spať nedalo. Neminuli ani tri dni, postavil sa smelo pred otca, že čo by to tajiť, že si on pôjde sestry vyhľadať. A otec, miesto toho, čo by bol nahneval sa, prisvedčil mu, žeby to len urobil, keď z neho, ako zo starého, je už nič. Už zase len tá úbohá mať strachy podstupovala, keď syn vyberal sa zrovna do cesty.

Aj vybral sa na krásnom hintove a s celým vojskom. Pustili sa zrovna do tých hôr, kde dakedy otec stretol sa s medveďom a v ktorú stranu aj páni na dvanásť hintovoch najstaršiu kňažnú odviezli. Za čas išlo to s bohom, kým nedostali sa do húšťavy. Z húšťavy ale vyskočí ozrutné medvedisko na nich. Čím kráľovčík opamätal sa, už bolo jeho vojsko na všetky strany rozmetané a nasršený medveď blížil sa k samému koču. Kráľovčíkovi nechcelo sa tu na svoju smrť čakať, skočil z koča a prebíjal sa tou húšťavou, kadiaľ najlepšie mohol. Dobehol až k jednej jaskyni a vpálil dnu ako do bezpečného úkrytu.

Lež v jaskyni ešte len bolo, čo bolo. Tam pekná kňažná na suchom ráždí zabávala sa s dvoma medvedíčaty. Ako ho zočila, hneď proti nemu skočila a zjajkla:

„Jaj, človeče, na zlú hodinu ideš, už môj muž mumle domov: roztrhá ťa a neodpustí ti, ktokoľvek si!“

„Ktože by som bol? Hľadám si sestru za medveďa vydanú. Len ma ratuj, ak si z Boha,“ povie on.

Ani nebolo času na veľa rečí, bo rozpajedený medveď už pred samou jaskyňou zareval, až tie skaly otriasali sa. Ona ukryla ho skoro pod to ráždie. Medveď vpálil dnu ako besný, iskril očima a ňuchal na všetky strany a reval:

„Žena, človečina smrdí, von s ňou! Teraz som rozmetal celé vojsko, ani tomu poslednému neodpustím, alebo teba schrúmam!“

Nedal ani krotiť sa, len rozhadzoval dlabami i ňucháčom to ráždie. Už mal kráľoviča za nohu, keď tento v strachu ani nevedel, kde podel sa a čo stalo sa s ním.

V tom strachu bol omdlel a potom aj zaspal od unavenia. Raz už potom pretiera oči — a kde tu nájde sa? V nádhernej palote a v mäkkej vyzlátenej posteli. Skočí na nohy a pozerá von oblokom. Tam krásne svieti slniečko a po zámockom dvore všetko živo, prechodia sa ľudia, behajú kniežatskí sluhovia sem i tam, len akoby doma bol. Nestačil posprávať sa, už ti mu voľakto klope na dvere; dvere roztvoria sa dokorian a dnu ide knieža aj s kňažnou aj s dvoma mladými kniežatmi. A knieža podáva mu ruku a víta ho:

„Vitaj, švagre, vitaj, keď raz vybral si sa k nám! Nediv sa na svete ničomu. Včera ako medveď bol by som ťa roztrhal, dnes už vítam si ťa ako človek človeka a poznáme ťa dobre; len ty ešte neznáš, aké je naše zakliatie. Vedz teda, že krem tvojej sestry sme tu všetci medvede a divoky, kým je mesiac na schode; kým je mesiac v svetle, ľudia sme, ako nás vidíš. Včera, keď už mal som ťa v dlabe, udrela hodina, a ty mohol naspať si sa u nás ako doma. A teraz si aj naším milým hosťom na dva týždne.“

Bol tým milým hosťom a bolo mu dobre u sestry a švagra. Ich dvom synkom mal čoho narozprávať sa o starých rodičoch, aj o tom svete tam u nich. Ani nevedel, ako svitlo na trinásty deň, čo tam bavil sa. Tu ale prišiel švagor medveď a vravel:

„Z drahej duše by sme ťa u nás mali aj naveky. Ale hodina blíži sa: ty musíš preč, aby zle nepovodilo sa s tebou. Do koča ti už priahajú, len poberať sa ti.“

„Sám som na tom, švagrík môj drahý!“ rečie kráľovčík. „Lenže nehnem sa ti, kým mi nepovieš, ako vyslobodiť vás z tohto zakliatia. Vrav teda, alebo tu s vami zahyniem.“

„A veď už, keď len tak zavzal si sa na to, choď, hľadaj, nájdeš! Na cestu vezmi si tuná chlp z mojej medveďacej srsti, a keď budeš dakde v súrke, len tú medzi prstami pošuchaj, budem ti na pomoci. Moji poddaní zavezú ťa až na chotár, odtiaľ potom iď, hľadaj! Nájdeš na vysokom strome orlie hniezdo. Doňho hľad dostať sa k druhej sestre a k bratovi; tí upravia ťa ďalej.“

Pohonič pleskol na dvore bičom, že už čas pohýnať sa. Vyobjímali sa kráľovič so švagrom, so sestrou aj s deťmi, vysadol do koča — a leteli. Leteli až do druhého dňa krásnou krajinou. Ale k večeru, ako dobehli k jednému potôčku, našiel sa náš pocestný na kláte sedieť a kone, pohonič i mládenci, čo s ním boli, porozbehúvali sa na všetky strany, to ako potkany, to ako veverice, myši, zajace a čo ja viem, aké ešte zvieratá. Ostal sám v pustej noci a nevedel ani, kde hnúť sa.

Keď nad ním svitalo, pohnul sa a chodil sem i tam, po horách, po dolách, po starých výmolách. Vyzeral po storočných stromiskách to orlie hniezdo. Ale zadlho nikde nič. Raz už potom podvečer vidí na vysokom strome to hniezdo. Vydriape sa k nemu a vlezie do neho. Tam pekná kňažná ihrá sa s dvoma orlíčaty, len ako čoby jej vlastné deti boli. Hneď vedel, že je to jeho stredná sestra. Tá iba zdrevenela od preľaknutia a vykríkla:

„Ach, človeče, var si z neba spadol, či ako si sem prikvitol?“

Chcel, že pripovie sa jej ako brat, ale tá porobila ešte väčší krik:

„Jaj, jaj, niet času na vypytovanie sa! Môj muž orol hučí krídlami a ten by ťa na kusy rozdriapal. Zahrň sa skoro tu v hniezde, do lístia!“

A ešte skoro pozakrývala ho aj sama, aby ani znáčku po ňom nebolo.

Orol spustil sa ako guľa do hniezda a volal rozhnevaný:

„Ženo, človečina tu! Abo teba, abo toho, kto sem odvážil sa, musím už raz na márne kusy rozdriapať!“

I jedným hrebnutím nohy zmietol z neho všetko lístie.

Predesený kráľovčík nevedel ani, čo viac robilo sa s ním. Iba keď raz osmelil sa predsa oči pretrieť — a tu biely deň a on v nádhernej palote a v mäkkej pozlátenej posteli. Vedel už, čo je: poumýval a posprával sa v okamžení. Švagor orol aj sestra i s deťmi svojimi prišli uvítať si ho, bo aj tí poznali ho, keď už odkliati boli. Upozdravoval si ich od rodičov aj od švagrovcov medveďových nastokrát a boli si jedno druhému radi, ako naozaj tí, čo prvý raz v živote videli sa spolu. Čím lepšie im bolo, tým skôr míňali sa dni, až na ten trinásty deň švagor orol zastal ešte vo dverách a vravel:

„Švagre, švagre, zajtra ti už nestojím ani za seba, čo by porobilo sa s tebou. Do koča ti už priahajú, musíš o dom ďalej.“

„Viem, švagrík môj drahý,“ rečie kráľovčík, „ale volím tu skapať s vami, ako pohnúť sa čo len na krok, kým mi nepovieš, ako vyslobodiť vás z tohto zakliatia.“

„A veď už, keď zavzal si sa na to: choď, hľadaj, nájdeš! Na cestu dávam ti toto orlie pierce; keď budeš v dákej súrke, pomädli ho medzi prstami, budem ti na pomoci. Prídeš už teraz k jazeru, v ktorom býva brat ryba. Sprostred jazera pôjde kúr, tam skoč — a veď už potom uvidíš, kde dostaneš sa a čo tam robiť sa bude.“

Pohonič plesol na dvore bičom, že už čas. Rozlúčil sa kráľovčík s milými, vysadol — a leteli. Leteli ešte len teraz krásnymi krajinami, ani nezastali. Milý pocestný ani nezbadal sa, iba keď raz dobehujú k akémusi potôčku, a tu on ostane sedieť v jednej škrupine z vajca a pohonič, i tátoše, i mládenci z koča porozletujú sa na všetky strany ako vtáčence. Mrklo mu to v očiach, a keď ráno prebral sa, nevidel pred sebou len pustatinu a zas pustatinu.

Putoval po tých pustatinách, až raz predsa došiel na brehy jazera, keď si už myslel, že tomu konca-kraja nikdy nebude. Hneď z kraja jazera kúrilo sa ako z uhliarskej míle. Nerozmýšľal dlho, rozbehol sa a skočil doprostred toho kúru. Odcupol na ohnište, kde jeho najmladšia sestra pre svojho muža jesť varila. Táto ho temer kutáčom ovalila, čo ju naľakal. Smiala sa už potom, keď dal sa jej do známosti a upozdravúval ju i od rodičov, i od švagrov, i od sestier.

„No, len či si mi tu,“ vravela. „A môjho muža ryby neboj sa už nič; ten bude metať sa, keď ťa vidí, ale ublížiť neublíži ani muške. Ba veď, hľa, už je aj tu!“

Švagor-ryba pometal, pohádzal sa sem i tam, ako čo by bol chcel kolesá lámať, až ho tá rybacia chuť prešla. Potom premenil sa na krásneho šuhaja a vyobjímal sa so svojím premileným švagrom. O jazere nebolo už ani pamiatky. Keď švagor švagra vzal pod pazuchu, prechodil sa už po krásnych palotách a vonku po utešených záhradách. O nejakom zakliatí alebo o čom takom nebolo tu ani upomienky a medzi nimi ani spomienky naň. A tak by to bolo azda naveky trvalo, keby nie toho trinásteho, ktorý deň prišiel im, ako čo by z neba spadol. Tu už švagor ryba začal byť nevrlý a neposedný a nebol by ho zobral ani na tri tárne vozy.

Kráľovčík už vedel, čo to má byť, a nepopustil milého švagra, kým mu tento všetko nerozpovedal:

„Tam za morom stojí strom vysoký, prostý ako jedľa, ale holý, hladký až do vrchovca. Na samom vrchovci má jeden jediný konárik a na konáriku lístoček; z lístočka visí zlatý kľúčik, tento načim dolu dostať. Týmto kľúčikom otvára sa bralo, v ktorom jesto šesť izieb: prvá je len taký pitvor, v druhej zima na zamrznutie, v tretej oheň na zhorenie, v štvrtej hady štípu a v piatej je zas ticho. Kto cez tie izby prejde, dostane sa do šiestej, v ktorej za dvermi spí čert, čo nás aj našu sestru zaklial, že nechcela zaňho ísť. Naša zakliata sestra leží naprostred tej izby v železnej truhle, a ani nespí, ani je nie hore, ani neumiera, ani neodžíva. Z času na čas prebúdza sa čert, pichne ju ostrým mečom a opýta sa jej: „Či už pôjdeš za mňa?“ — „Jaj, nepôjdem!“ zjajkne ona v bolesti. Čert zmumle ešte: „No, ži a hni!“ a všetko je zase, ako bolo. Keby zavolala len raz: „Už pôjdem“, čert vstal by a musela by byť jeho nevestou a nás by hádam tiež prepustil z tohto zakliatia. Ale takto aj ona aj my v ňom hynieme, a hynúť budeme, kým len dakto všetko toto nevypočúva a neprikradne sa ku čertovej posteli a nepredchytí tomuto nad hlavou zlatú trúbku, aby na nej naše odkliatie zatrúbil.“

Už vedel, čo vedieť mal, a vedel aj hneď, čo má robiť. Odobral sa od švagra aj od sestry a posporil sa, aby bol tam za morom, keď švagrovi rybe hodina uderí. Mal času! Ešte jednou nohou bol v zakliatom, keď hodina udrela; ale vytrhol si ju skoro von — a more rozlialo sa mu za chrbtom a on bol tam za morom.

Vysoký strom vyrastal tu až do oblakov. Zádrapky na ňom žiadnej, ani zač zachytiť sa. Popľul ruky, objal sa nohami o peň, ale čo aj vyškriabal sa trocha dohora, skĺzol sa a prestrel sa na zem. No, nič to! Bolo mu aj to na dobrú príučku! Raz ti odkväcne na voľač tvrdého. Omlace a to ho končiar v kapse pri boku zomína. Chce ho vyhodiť. Ale nač by to od seba hádzal, čo zísť sa mu môže ešte predobre. Zatne ho povyše seba do pňa stromu a má zač zachytiť sa aj podvihnúť sa na čom. Keď podvihol sa, zaťal si ho vyššie, a tak vždy vyššie. Už bol v poly stromu.

Tu ale dobehnú divé svine a rochcú na človeka a začnú strom podrývať. Aj boli by ho tie podryli a kráľovčíka na kusy roztrhali. V tej súrke pomyslel si predsa na švagra medveďa, pomrvil tú medveďaciu srsť medzi prstami. Dobehlo mu dvanásť medveďov na pomoc a tí svine roztrhali. Mal pokoj.

Doškriabal sa až na vrch, čo mu už ľahšie šlo, keď bol strom tenší a mohol ho aj rukami aj nohami objať. Už čiahal na konárik pre zlatý kľúčik. Tu zhŕknu sa okolo neho jastraby, bijú ho krídlami a len oči vyďubať a vyďubať. Nebol by ubránil sa im. Ale v tej súrke spomenul si na švagra orla, pierce od neho pomädlil trochu v prstoch a už doleteli kŕdle orlov a jastrabov rozohnali. Nuž kľúčik už len dosiahol a spustil sa s ním šťastne dolu.

Bralo vypínalo sa mu tam ponad hlavu — ale kadiaľ doňho, kde ho tu otvárať? Tam by bol hútal a nič nevyhútal, keby nevdojak nebol zavadil kľúčikom o bralo. Toto roztvorilo sa hneď, len či zlatý kľúč cengol oň. Vníde do toho pitvora, a tam ho už z druhej izby chladí, dobre nescepenie. Myslí si, či dať sa zamraziť a či potom upiecť, keď v tej tretej izbe taká horúčosť bude, aká z druhej ide zima.

„Eh,“ pomyslí si, „najprv rozváž, potom skoč!“

Rozbehol sa a prebehol štyri izby odrazu, len v piatej zastavil sa. Jeden bok mu zamrzol, druhý zhorel a spredku i od chrbta doštípali ho hady. Ale všetko zahojilo sa mu v tej piatej izbe, kde tak ticho a milo bolo, že to až nevypovedaná vec.

Nachýli dvere na tej šiestej izbe, hľadí a načúva do nej. Tam naozaj hneď odo dvier leží na posteli vystretý čert a nad ním visí zlatá trúbka. Naprostred izby v železnej truhle leží panna na smrť vyblednutá a ani nežije, ani nehnije. Hodina udiera dvanásta. Čert dvihne sa a pichne do nej koncom ostrého meča:

„Či už pôjdeš za mňa?“

„Jaj, nepôjdem!“ zjajkne panna.

Ale čert nestačí už doložiť:

„No, ži a hni!“ bo jemu poza chrbát skočí odvážny šuhaj k posteli a čiaha po zlatej trúbe. Čert zaženie sa ostrým mečom, že mu ruku utne, ale šuhaj ruku odchytí a na tej zlatej trúbe zatrúbi na odkliatie.

Akoby sto hromov udrelo, tak sprašťalo celé to ohromné bralo skál a čert prepadol sa. Čím šuhaj obzrel sa, čo to robí sa kolo neho, už namiesto brala stál veliký odkliaty zámok, miesto pustatín a hôr kolo neho mesto a krásne oživené kraje. V palote so šuhajom ani duch, kremä povstalá panna, utešená ako anjelik, červená a prekvitajúca už ako ruža, bystrá ako srnka, milá ako holubička. A milá holubička hneď na prvé zahrkúta si kolo svojho šuhaja:

„Jaj, len za teba pôjdem, lebo ty vyslobodil si ma!“

Vezmú sa pod pazuchy a vedú sa von — a čo to tam vidia? Panstvo hrnie sa do dvora a na predných hintovoch švagor medveď a švagor orol so ženami aj deťmi, aj švagor ryba so svojou vymladnutou žienkou. Všetci ďakujú za vyslobodenie kráľovčíkovi a švagrovi svojmu a oddávajú mu i ruku sestry i štvoro kráľovství s ňou. Ľud všetok veselí sa a požehnáva si mladého kráľa, pozdravuje kráľovnú.

No, čože ešte viac počuť chcete? Šli tí všetci, tak, ako tu zišli sa, pekne-rúče aj k starým, už len na toto jedno čakajúcim rodičom. Tam ešte len teraz urobili svadbu, akej viac nebolo, akej viac nebude, kým svet svetom bude.