Zlatá podkova, zlatô pero, zlatý vlas

Zlatá podkova, zlatô pero, zlatý vlas

Bol jeden sedliak a mal dvanástich synov, ale toho najmladšieho nikdy nepozvali bratom. Zabrali sa jedným razom všetci dvanástoria do služby a prišli k jednému kráľovi.

„Slávny, najjasnejší kráľ, či by ste nás nevzali do služby?“

„Prečo nie,“ povie kráľ, „len statočne slúžte!“

Slúžili tam do jedného roka. A keď im rok vyšiel, opýta sa ten kráľ:

„No, čože ste zaslúžili?“

„Slávny, najjasnejší kráľ! Dajte nám len po jednom volovi!“

„Dobre,“ povie kráľ, „tam je črieda, vyberte si, ktoré sa vám budú páčiť!“

Sluhovia šli do čriedy, vybrali si dvanásť pekných volov a tak sa vrátili do domu.

„Bež,“ povedia najmladšiemu, „zavolaj von otca!“

Otec vyšiel na dvor a tu vidí pekných dvanásť volov.

„No,“ povedá, „statočne ste sa držali, toto sa mi páči.“

Po chvíli sa zas zabrali všetci dvanástoria slúžiť. Prišli k tomu istému kráľovi.

„Slávny, najjasnejší kráľ, či by ste nás ešte nevzali do služby?“

„Prečo nie,“ povie kráľ, „len statočne slúžte!“

Slúžili zas do jedného roka. A keď im rok vyšiel, opýta sa ich kráľ:

„No, čože ste zaslúžili?“

„Slávny, najjasnejší kráľ! Dajte nám po jednej krave!“

„Dobre,“ povie kráľ, „tam je črieda, vyberte si, ktoré sa vám budú páčiť!“

Sluhovia šli do čriedy, vybrali si pekných dvanásť kráv a prišli zas domov.

„Bež,“ povedia najmladšiemu, „zavolaj von otca!“

Otec vyšiel na dvor a tu vidí pekných dvanásť kráv.

„No,“ povedá, „zas ste sa dobre držali, aj to sa mi páči!“

Už mali dvanásť volov, dvanásť kráv, ešte chceli dostať viacej.

Zase sa len všetci dvanástoria zabrali do služby a po starej známosti zastavili sa u toho kráľa.

„Slávny, najjasnejší kráľ! Ešte by sme radi u vás slúžiť!“

„Ja nedbám,“ povie kráľ, „len mi zase statočne slúžte!“

Znovu slúžili do roka. A keď im rok vyšiel, opýtal sa ten kráľ:

„No, čože vám teraz dám?“

„Slávny, najjasnejší kráľ! Dajte nám len po jednom koňovi.“

„Dobre,“ povie kráľ, „tam je črieda, vyberte si, ktoré sa vám budú páčiť!“

Sluhovia šli do čriedy a jedenástoria si vybrali čo najinakšie kone, ale ten dvanásty najmladší len chodil pomedzi tie kone. Hodného sa bál pojať, aby ho nezmetal a planého, že ho neunesie.

Nechal čriedu, odišiel bez koňa. Ako si tak ide, pásol sa jeden koníček na mláke a ten koníček mu povedal:

„Janko, pojmi si mňa, budem ti na dobrej pomoci. A keď prídeme k tomu kráľovi, budú ti dávať najkrajšie sedlo; ale ty neber, len si to pýtaj, čo na pôjde už od sedem rokov leží…“

Tak aj bolo.

Kráľ ho paratil, že či by si to vzal, ale on nechcel druhô. Nuž mu ho potom rozkázal vyčistiť a vymastiť.

Ako vyšli vyše mesta, jeho bratia boli ďalej päť míľ zeme. Opýtal sa ten tátošík:

„Janko, akože pôjdeme, či ako slnce, či ako vietor?“

„Tak koníček môj, žeby sa ani tebe ani mne ublíženie nestalo.“

Raz sa koníček striasol, ostal Janko medený, i koníček medený, skorej ten bol v hostinci ako jeho bratia.

Bratia prídu, — Janko si za stolom sedí.

„Či ťa už tí zlí doniesli?“ okríkli sa naňho.

„Čože ja, ako ja,“ povie Janko, „ja si idem pomaličky za chodníkom, a vy, kto zná po akých záletoch.“

A tí doňho:

„Mlč, ty sprosták, mohol si ísť s nami, bol by si videl jedného princa, bol medený i paripa mu bola medená.“

Janko čušal, ďalej nepovedal slova.

Ako vyšli z toho hostinca, jeho bratia boli veľmi ďaleko od neho. A ten koníček sa ho spýtal:

„Janko, akože pôjdeme, či ako slnko, či ako vietor?“

„Tak, koníček môj, aby sa ani tebe, ani mne ublíženie nestalo.“

Koníček sa striasol, ostal Janko strieborný i koníček strieborný; pretiekol tých svojich bratov, na hostinci zastal.

Bratia prídu, Janko si za stolom sedí.

„Vari ťa zas tí zlí sem doniesli?“ vyskočili naňho.

„Čože ja, ako ja, ja si idem pomaličky za chodníčkom, a vy ktovie po akých záletoch.“

A tí doňho:

„Mlč, ty sprosták, mohol si ísť s nami, bol by si videl jedného princa, bol strieborný i paripa mu bola strieborná.“

Janko čušal, ďalej nepovedal slova.

Jedenásti sa pobrali a bežali vopred; Janko z nohy na nohu len ledvaže lezie. Za hostincom koníček sa spýta:

„Janko, akože pôjdeme, či ako slnce, či ako vietor?“

„Tak koníček môj, žeby sa ani tebe, ani mne ublíženie nestalo.“

Koníček sa striasol: ostal Janko zlatý i koníček zlatý, skôr bol Janko doma ako jeho bratia.

Prídu bratia a Janko si pred pecou sedí.

„Hľaďteže ho,“ dívali sa, „veď vám je ten zas tu! Kýže ťa čert skôr domov doniesol?“

„Čože ja, ako ja; ja si idem pomaličky za chodníkom, a vy ktovie po akých záletoch.“

A tí doňho:

„Mlč, ty sprosták, mohol si ísť s nami, bol by si videl jedného princa, bol celý zlatý i paripa mu bola zlatá.“

Janko čušal, bál sa ďalej slovo preriecť.

Otec práve nebol doma, a keď došiel, tých starších chválil pre ich pekné kone; ale Janko sa mal napočúvať za tú chudú prašinu.

*

Na druhý deň povedia otcovi:

„Otec, už sme si dosť vyslúžili, teraz sa budeme ženiť. My sme všetci od jedného otca, hľadajte nám od jednej matere dievky.“

Najstarší osedlal svojho koňa, otec vysadol a šiel tie nevesty hľadať.

Ako ide, vidí jednu starú babu na šiestich paripách orať. Opýta sa jej, že či nevie, kde by jedna mať mala dvanásť dievok? A ona mu povedala, aby len šiel, že v tom a v tom dome nájde. A to ona, stará striga, mala dvanásť dievok. Pľasla ponad paripy korbáčom, naraz bola doma.

Ako otec ta do toho domu prišiel, tam ho veľmi vďačne mali; a on si žiadal tie paničky vidieť. Tu bosorka beží do konice, vzala korbáč spoza dverí a ako paripy radom pošibala, stálo tu hneď dvanásť dievok.

„Von, mršiny,“ kričí stará, „prišli vám vohľačia.“ A ony šli jedna za druhou do izby od najstaršej do najmladšej. Otcovi sa dievky zapáčili a hneď sa aj pokonali, kedy majú prísť na svadbu. Na uradený deň osedlali dvanástoria kone a šli pre svoje nevesty.

Keď ku svadobnému domu došli, povedal tátoš Jankovi:

„Teba budú usadzovať do prostriedka. Nesadaj ty len na krajíček, vyhovor sa, že si ty najmladší brat, že ty musíš okolo koní. A keď ja zabúcham, vyjdi von! Budú ťa núkať prvý pohár vypiť, ten pohár vezmi a vylej popod stôl, spraví sa ti sklenička a tú skleničku skry chytro do vrecka!“

Janko šiel do izby a všetko tak spravil. Skleničku mal v kapse. Zabúcha tátošík, vyšiel Janko von. Povie tátošík Jankovi:

„Budú vás núkať polievkou; ale čo prvou lyžicou načrieš, vylej popod stôl! Spraví sa ti šteť. Šteť vezmi a skry do vrecka!“

Janko šiel do izby a všetko tak spravil. Už aj šteť mal v kapse. Zabúcha tátošík, vyšiel Janko von. Povie tátošík Jankovi:

„Predložia na stôl pečienku, ale prvý kus aj s vidličkou zahoď popod stôl! Spraví sa ti hrebeň. Stará babka bude dač šípiť a zohne sa, že ti tie vidličky podá; ale ty sa poobracaj vziať ten hrebeň a skry ho do vrecka! A potom už smelo jedz!“

Janko šiel do izby a všetko tak spravil. Hrebeň mal vo vrecku, a teraz sa do chuti najedol. Ako sa najedli, políhali spať, každý do svojej postele a tie paničky tiež každá do svojej. Po chvíli si ľahla aj stará bosorka.

Zabúcha tátošík, vyšiel Janko von. Povie tátošík Jankovi:

„Poprekladaj bratov, kde paničky spia, a paničky, kde bratia ležali; aleže sa nezmýľ a aj sám preľahni!“

Ledvaže ich poprekladal a aj sám miesto premenil, tu bosorka príde s mečom a rovno k posteliam. Okrútila vlasy okolo ruky a poodtínala hlavy všetkým dvanástim paničkám — nazdala sa, že to tým mládencom. Uradovaná, že má dvanásť duší, odišla spať.

Zabúcha tátošík, vyšiel Janko von. Povie tátošík Jankovi:

„Pozobúdzaj bratov, nech sedlajú kone a nech idú vopred, ty počkáš zatvoriť dvere.“

Bratia vstali, osedlali kone a leteli vopred. Janko ostal zaprieť dvere. Dvere zaprel a tátošík sa ohlási:

„Janko, sadaj, a čo na ceste vidíš, nestavuj ma!“

On vysadol a keď popod oblok leteli, zavolal:

„Baba, baba, stará baba, čo si si dievky zmárnila, ďakujeme za večeru!“

Bosorka sa zo sna strhla, beží k dievkam, a tu dievky mŕtve! Dobre sa tam od jedu nepukla! Sadla na lopatu a pustila sa ich naháňať. Ale tí boli ďaleko.

„Čakaj,“ zdudre stará baba, „veď vás ja pristavím!“ a zahodí zlatú podkovu.

„Hop, koníček,“ zvolá Janko, „na ceste zlatá podkova. Či ju mám zodvihnúť?“

A tátoš mu povie:

„Keď zodvihneš, zle bude, keď nezodvihneš, bude horšie!“

Janík skočil, podkovu zodvihol; ale dokiaľ sa s podkovou bavil, bosorka ich doháňala.

„Zle je, Janko,“ zvolá tátoš, „vrhni na zem hrebeň!“

Janko pustil hrebeň, spravila sa hustá hora. Kým sa bosorka cez horu škriabala, zas na hodnom ušli.

„Čakaj, veď ťa ja dostanem!“ a zahodí zlatô pero.

„Hop, koníček,“ zvolá Janko, „tu na ceste zlatô pero. Či ho môžem zdvihnúť?“

A tátoš mu povie:

„Keď zodvihneš, zle bude, keď nezodvihneš, bude horšie!“

Janko skočil a zodvihol pero. Vtom ich ježibaba zase doháňala, až sa koníkovi chvost opaľoval, čo jej pal z hrtana blnkal.

„Zle je, Janko,“ zvolal tátoš, „vrhni na zem šteť!“

Janko šteť zalúči, spravilo sa ostrô tŕňa; kým sa ježibaba cez tŕňa škrabala, ušli zase ďaleko.

„Čakaj, veď mi ty neujdeš!“ a zahodí zlatý vlas.

„Hop, koníček,“ zvolá Janko, „tu na ceste zlatý vlas! Či ho môžem zdvihnúť?“

„Keď zodvihneš, zle bude, keď nezodvihneš, bude horšie!“

Janko zlatý vlas zodvihol, a kým sa tak bavil, bosorka im za pätami, už za chvost koňa lapala.

„Zle je, Janko,“ zvolá tátoš, „zahoď tú skleničku!“

Janko skleničku zahodil, spravilo sa veľkô more. Cez more ich nemohla ďalej naháňať, musela sa vrátiť s hanbou, a tí šťastne prišli domov. Janko teraz mal od bratov pokoj; boli radi, že ich od smrti ochránil. Nenadávali mu viacej a každému bol ak braček tak braček. Ale Jankovi žiaľ bolo, že ho predtým nepozvali bratom. Odobral sa od otca a bratov, osedlal si tátošíka a šiel si službu hľadať.

*

Ako tak idú, neveľa sa im ukázalo jedno mesto.

„Janko,“ ohlási sa tátošík, „či vidíš to mesto? Tam býva kráľ, u toho sa budeš pýtať do služby. A keď ťa prijme, taže sa statočne správaj! Pánovi si škodu nerob, a keď ti dač chybieť bude, len mne povedz, ja ti budem na pomoci!“

Ako už k mestu dochádzali, tátošík sa striasol. Ostal hneď chudý, celý pazderím oblepený, akoby ho za dvanásť rokov nikto nebol česal. Janko prišiel ku kráľovi:

„Slávny, najjasnejší kráľ, či by ste ma nevzali do služby?“

„Že čo by nie,“ povedal kráľ, „práve mi tu jeden sluha chybí.“

Dali mu dvanásť koní riadiť, a trinásty tátošík stál v kúte.

Druhí sluhovia, čo tam boli každý týždeň funt sviec spálili; tento Janko nebral nič a predsa jeho kone boli najinakšie. Kráľ sa tomu veľmi divil a tých druhých sluhov hrešil, že aj veľa svetla spália, aj kone sú im planšie. Sluhov to mrzelo.

„Počkaj,“ povedá, „musíme my vyzvedieť, čo on má za fígle?“

A ešte ho v ten večer jednou škárou dostriehli, že mu pri koňoch zlatá podkova svieti. Nebolo im viacej treba. Hneď ráno šli so žalobou:

„Slávny, najjasnejší kráľ! Už vieme, prečo ten nepáli sviece. Veď vám on má zlatú podkovu, tá mu robí svetlo.“

Ako to kráľ počul, dal hneď zavolať Janka.

„Ty,“ povedá, „čo to máš za podkovu, naskutku ju dones sem, síce ťa dám bez všetkého práva zmárniť.“

Išiel Janko do maštale, ovesil sa tátošíkovi na šiju a pustil sa do veľkého plaču. Opýtal sa ho tátošík:

„Janko, čo plačeš, čo ti je?“

„Ach, koníček, ako by neplakal, keď mi pán povedal, že ak mu ja tú podkovu nedám, že ma dá bez všetkého práva zmárniť.“

A tátošík na to:

„Povedal som ti, keď zodvihneš, zle bude; no ale keby si nebol zodvihol, bolo by horšie bývalo. Neplač, Janko, daj mu ju!“

Janko zaniesol podkovu a nazdal sa, že bude mať pokoj. Ale kráľ sa ho opýtal:

„Kde si túto podkovu dostal?“

„Tam a tam, našiel som ju na ceste!“

Kráľ hľadí, pozerá hneď na sluhu, hneď na podkovu a napokon povie:

„Hľaďže, do toho ma nič, kde si ju koľvek našiel; ale teraz dobre počúvaj, čo ti poviem. Ak mi ty toho koňa, z ktorého je táto podkova, nevystanovíš, dám ťa zmárniť; ale ak ho dovedieš, dostaneš mnoho peňazí.“

Navrátil sa do maštale a počal vykladať s plačom:

„Ach, koníček, veď mi tam zas povedali, že ak toho koňa nevystanovím, čo je tá podkova z neho, že ma dajú zmárniť; ale že ak ho dovediem, dostanem mnoho peňazí.“

„No, už sa len toľko netráp, bude ako bude,“ povie na to tátoš, „len ma statočne vyobroč, zajtra sa dáme na cestu.“

Ešte len svitať počalo, už boli na ceste; leteli nad hory, leteli nad doly, až sa dostali k ježibabinmu domu a vtedy už bola noc. Tátoš zastane a povie:

„Tu sme, Janko, a práve dobre ideme. Naša stará teraz spí a toho koňa má v stajni. Vnídi potichu dnu, kľúče jej spopod hlavnice pomaly vytiahni; meč, čo jej pri boku leží, hoď dakde do kúta, stajňu otvor a toho koňa priveď sem! Len daj pozor a chytro sa poobracaj!“

Janko spravil všetko navlas. Kľúče spopod hlavnice vytiahol, meč do kúta zahodil, stajňu otvoril a tu ho zarazil blesk od toho zlatého koňa. Odviazal ho a priviedol k tátošovi.

„Sadaj,“ povie tátoš, „a koňa si mocne drž!“

Janko sadol na tátoša, a keď popod oblok leteli, zavolal:

„Baba, baba, stará baba, čo si si dievky zmárnila, vedieme ti preč zlatého koňa!“

Ježibaba skočila, chce uchytiť meč, ale ho tu nemá. Kým ho po kútoch zhľadúvala, preleteli tri vrchy. Len keď už pri mori boli, zazrela ich ježibaba a zvolala:

„Janko, prídeš ešte ku mne, prídeš?“

„Prídem, prídem, ale si na kľúče lepší pozor daj!“

Ježibabu vláda pri mori nechala, musela sa vrátiť s hanbou a tí priviedli zlatého koňa domov.

Kráľ sa tomu koňovi veľmi potešil a postavil ho do osobitnej hrdej stajne. Janka vychvaľoval; aleže mu bol peniaze sľúbil, to mu nechcelo prísť na um. Janka mrzelo, že ho tak naľahko odbavili a chcel ísť osloviť kráľa; ale mu tátoš povedal:

„Len daj pokoj a buď trpezlivý!“

Janko ako predtým riadil dvanásť koní; tátoš trinásty stál v kúte. A druhí sluhovia striehli naňho, lebo ani teraz nebral sviece a jeho kone zas len boli najinakšie.

Kráľ sa tomu veľmi divil a hrešil druhých sluhov.

„Čo je to,“ povedá, „za robota. Už nemá ani zlatú podkovu, a predsa sú vaše kone planšie a toľko mi svetla popálite?“

„Slávny, najslávnejší kráľ! Načože by tomu boli sviece, keď vám on má zlatô pero!“

Ako to kráľ počul, dal hneď zavolať Janka.

„Počujem,“ povedá, „že máš zlatô pero, naraz mi ho dones sem, síce ťa dám bez všetkého práva zmárniť.“

Išiel Janko do maštale, ovesil sa tátošíkovi na šiju a pustil sa do veľkého plaču.

Opýtal sa ho tátošík:

„Čože zase plačeš, čo ti je?“

„Ach, koníček, ako by neplakal, keď mi pán povedal, že ak mu to zlatô pero nedám, že ma dá bez všetkého práva zmárniť.“

A tátošík na to:

„Povedal som ti, ak zodvihneš, zle bude: no ale keby si nebol zodvihol, bolo by horšie bývalo. Neplač, Janko, daj mu ho!“

Janko zaniesol to zlatô pero. Kráľ hľadí, pozerá hneď na sluhu, hneď na pero.

„Hľaďže,“ prerečie napokon, „zlatého koňa si mi priviedol, ešte mi musíš vystanoviť aj tú kačku, z ktorej toto pero vypadlo. Keď to spravíš, dostaneš pol kráľovstva; ale ak nie, dám ťa zmárniť.“

Navrátil sa do maštale a počal vykladať s plačom:

„Ach, koníček, veď mi tam zas povedali, že ak tú kačku nevystanovím, z ktorej to pero vypadlo, že ma dajú zmárniť; ale ak ju donesiem, že dostanem pol kráľovstva.“

„No, už sa len toľko netráp, bude ako bude! Len ma statočne vyobroč, zajtra sa dáme na cestu!“

Ešte len svitať počalo, boli zas na ceste; leteli nad hory, leteli nad doly, až sa dostali k ježibabinmu domu a vtedy už bola noc.

„Tu sme, Janko,“ povie tátoš, „a práve sme dobre došli. Naša stará zase spí a tá kačka v druhej izbe sedí v zlatej klietke, na dvanástich vajciach, a každý deň jedno znesie. Vnídi potichučku dnu, aleže daj pozor, aby si starú nezobudil, lebo teraz má kľúče za pásom! Tie pomaličky vytiahni, meč, čo jej pri boku leží, polám a po dvore rozmetaj, izbu otvor, a kačku so všetkým dones! Len ticho a chytro sa poobracaj!“

Janko všetko navlas spravil. Kľúče spoza pása pomaličky vytiahol, meč polámal a po dvore rozmetal, izbu otvoril, klietku s kačkou schytil a doniesol k tátošovi.

„Sadaj,“ povie tátoš, „a klietku si dobre drž!“

Janko sadol na tátoša, a keď popod oblok leteli, zavolal:

„Baba, baba, stará baba, čo si si dievky zmárnila; nesieme ti preč zlatú kačičku.“

Ježibaba skočila, chce uchytiť meč, ale ho tu nemá. Kým po dvore kusy zbierala, ku kováčovi bežala, zvárať a letovať dala, preleteli päť vrchov. Len keď už pri mori boli, zazrela ich ježibaba:

„Janko, prídeš ešte ku mne, prídeš?“

„Prídem, prídem, ale si na kľúče lepší pozor daj!“

Ježibabu vláda pri mori nechala, musela sa vrátiť s hanbou, a tí doniesli zlatú kačku domov.

Kráľ sa kačke so zlatými vajci veľmi tešil a zavesil ju v tej klietke nad svoju posteľ. Janka chválil, potľapkával, ale že mu sľúbil pol kráľovstva, na to už zabudol.

Janka ešte väčšmi mrzelo, že mu len sľubujú a nič mu nezistia; chcel ísť rovno ku kráľovi, ale tátošík ho krotil:

„Len daj pokoj a buď trpezlivý.“

Ako dosiaľ, riadil dvanásť koní, tátoš trinásty stál v kúte. Sviece nebral ani teraz, predsa kone jeho zas len boli najinakšie. A druhí sluhovia mali oko naňho. Kráľ sa tomu veľmi divil a hrešil tých druhých sluhov:

„Čo je to,“ povedá, „za robota, už nemá ani zlatú podkovu, ani zlatô pero, — predsa sú vaše kone planšie, a so svetlom sa už s vami nedostačím!“

„Slávny, najslávnejší kráľ, načože by tomu boli sviece, keď vám on má zlatý vlas!“

Ako to kráľ počul, dal hneď zavolať Janka.

„Ty,“ povedá, „čo to máš zase za zlatý vlas? Naraz mi ho dones sem, síce ťa dám štvrtiť.“

Išiel Janko do maštale, ovesil sa tátošíkovi na šiju a pustil sa do veľkého plaču. Opýtal sa ho tátošík:

„Janko, veď ty zase len plačeš, čo ti je?“

„Ach, koníček, ako by neplakal, keď mi pán povedal, že ak mu nedám ten zlatý vlas, že ma budú štvrtiť!“

A tátošík na to:

„Povedal som ti: Ak zodvihneš, zle bude. No ale, keby si nebol zodvihol, bolo by horšie bývalo. Neplač, Janko, daj mu ho!“

Janko zaniesol ten zlatý vlas. Kráľ hľadí, pozerá hneď na sluhu, hneď na vlas a napokon povie:

„Hľaďže, už si mi doniesol zlatého koňa, mám už aj zlatú kačičku, ešte mi musíš doniesť tú, ktorá tento vlas stratila. Ak to vykonáš, dám ti celô kráľovstvo; ale ak nie, dám ťa zmárniť.“

Navrátil sa do maštale a počal vykladať s plačom:

„Ach, koníček, veď mi tam zas povedali, že ak nedonesiem tú, ktorá ten vlas stratila, že ma dajú zmárniť; ale ak ju privediem, že mi dajú celô kráľovstvo.“

„No, už sa len toľko netráp, bude ako bude. Len ma statočne vyobroč, zajtra sa dáme na cestu.“

Ešte len svitať počalo, boli zas na ceste. Leteli nad hory, leteli nad doly, až sa dostali k ježibabinmu domu, a bola tma, že ju mohol nožom krájať.

„Tu sme, Janko,“ povie tátoš, „a práve sme dobre došli. Naša stará zase spí a paničku má v tretej izbe za sklom. Vnídeš potichučku dnu, ale je tu nie žart dostať kľúče; bo ich teraz v zuboch drží, a keby sa prebudila, beda by nám bolo. Ako len budeš môcť, pomaličky vytiahni spomedzi zubov kľúče, meč polámeš na kusy a oblokom vyhodíš. Potom otvoríš na tretej izbe dvere, a tu sa nič netráp, zlatá panička vďačne pôjde s tebou. Ale to ti povedám, neopováž sa ju bozkať, lebo by sme zle schodili. Len ticho a chytro sa poobracaj!“

Janko všetko navlas spravil: Kľúče spomedzi zubov potichučku vyňal, meč polámal a vyhodil oblokom; šiel otvoriť tretiu izbu. Tu ako slnko zaligotala sa mu do očí zlatá panička a pekne sa naňho usmievala. Bežal naraz k nej a len máličko chybelo, že ju tam hneď nepobozkal; ale sa predsa opamätal na tátošove reči. Tak ju len za pravú ruku chytil a priviedol k tátošovi.

„Chlap si, Janko,“ povie tátoš, „a teraz sadajte oba!“

Zlatá panička aj Janko vysadli, a keď popod oblok leteli, zavolal:

„Baba, baba, stará baba, nesieme ti preč zlatú paničku.“

Ježibaba skočila a chce uchytiť meč, ale ho tu nemá. Kým po ulici kusy zbierala, ku kováčovi bežala, zvárať a letovať dala, preleteli sedem vrchov. Len keď už pri mori boli, zazrela ich ježibaba.

„Janko, prídeš ešte ku mne, prídeš?“ kričala za nimi.

A ten jej nazad:

„Neprídem viac, stará baba. Môžeš si už pre mňa na pokoji bývať.“

Ako to ježibaba počula, že už k nej viacej nepríde, strašne za nimi zakliala a od jedu na kolimaž sa rozliala.

Tátoš s Jankom a so zlatou paničkou šťastne prileteli domov.

Tu kráľ od veľkej radosti nevedel, ani či sedí, či stojí, a chcel hneď, aby tá panička za neho šla. Ale tá veru nemala k tomu vonkoncom vôľu, a že ona len za toho pôjde, kto ju vyslobodil. Dosť kráľ okolo nej všakovak, i pekne, i zle, ale všetko bolo darmo, ona ho ani vidieť nechcela.

Tu v hneve a zlosti napadlo mu to najhoršie: Janka zmárniť; lebo sa nazdal, že keď ten skazu vezme, bude jeho ľúbiť. A hneď odkázal Jankovi, že vtedy a vtedy musí umrieť, ale že mu necháva na vôli, aby si vybral smrť, akú sám chce.

Ako ten smutný chýr počul, od strachu dobre z nôh nespadol. Plakal, nariekal neborák ako dieťa a len jednostajne volal:

„Veď som si ho ja vyslúžil, veď som si ho ja vyslúžil!“

A tátošík sa ohlási z kúta:

„Janko, nuž veď ty zase plačeš, čo ti je?“

„Ach, koníček, čože mi je? Kráľ mi dal odkázať, že vtedy a vtedy musím umrieť, a len aby som si sám smrť vybral.“

„To je nie žart,“ povie tátoš, „ale počkaj, ešte my aj tomu spomôžeme. Vyžiadaj si, aby vo veľkom kotle mlieko zvrelo, a v tom aby ťa uvarili. Ale si vypros, aby mňa k tebe priviedli, že sa chceš ešte so mnou rozlúčiť.“

Na druhý deň rozkázal kráľ zavolať Janka:

„No,“ povedá, „či si sa už namyslel?“

A Janko mu na to:

„Keďže je tak, že len musím umrieť, uvarte ma v kotle v mlieku.“

Mlieko sa v kotle varilo, a Janko stál smutný pri ňom.

„Ach,“ povedá, „len vás ešte o jedno prosím, doveďte mi sem môjho koníka, aby som sa napokon od neho odobral.“

„Doveďte mu ho,“ povie kráľ — a tátošík prišiel.

Keď mlieko najväčšmi vrelo, mal Janko do neho skočiť. Ale tátoš na jedno dýchnutie všetku horúčosť z kotla do seba vtiahol. Šuhaj skočil dnu a hneď ostal celý zlatý.

Ako to kráľ videl, dostal vôľu aj on tak opeknieť. Kázal mu, aby skoro vyšiel von. Janko vyskočil von a kráľ skočil dnu. Vtom tátoš jedným dýchnutím všetku horúčosť zase do kotla vdúchol. Kráľ hneď omdlel a rozvaril sa celkom.

Tá pekná ukradená šla za Janka, ktorého na mieste rozvarenca postavili kráľom. Od tých čias mu bolo dobre, a pri ňom bolo dobre aj jeho tátošíkovi.